v Načo sa vôbec prežehnávať?
Milosťou krstu sme v mene Otca i Syna i Ducha Svätého povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle. (KKC) Tým, že na sebe robíme znak kríža vyznávame mystérium – tajomstvo Najsvätejšej trojice. Jediného Boha v trojici vzývame aj malou doxológiou – Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému...
Sv. Pavol zdôrazňuje v liste Rimanom, „aby sme žehnali a nepreklínali“ (Rim 12,14) ako prejav kresťanskej lásky.
v Ako sa správne prežehnať?
Prežehnaním sa urobíme na sebe znak kríža, na ktorom zomrel náš Spasiteľ Ježiš Kristus. Ľavá ruka je položená vo výške žalúdka a pravou rukou (prsty sú spolu) sa dotýkame na čele, na srdci, na ľavom a potom na pravom ramene. Čelo – rozum, je symbolom – Boha Otca Stvoriteľa – Creator. Hruď – srdce symbolizuje Boha Syna a jeho nekonečnú lásku, ktorou sa obetoval pre nás na kríži - Redomptor. Ramená predstavujú silu Ducha Svätého. (Sk 2,2) Treba dbať na to, aby prežehnanie bolo dôstojné, veď nám pripomína našu krstnú hodnosť – hodnosť Božích detí.
v Kedy sa prežehnávať?
V každom kostole je pri vchodových dverách svätenička. Je chvályhodné, keď ju majú i veriaci doma. Miernym namočením prstov pravej ruky do svätenej vody urobíme na sebe znak kríža tvárou k oltáru. Pripomíname si svoj krst a tým aj svoju začlenenosť do Cirkvi, ako spoločenstvo pokrstených veriacich.
Na začiatku svätej omše sa prežehná kňaz a súčasne i ľud, pričom kňaz – celebrant - hovorí slová: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ a my spoločným zvolaním „Amen“ tieto slová potvrdzujeme. Keďže každá kresťanská bohoslužba začína znamením kríža, tak i svätá omša – nekrvavé sprítomnenie Kristovej obety na Kalvárii.
Možnosť prežehnávať sa je ďalej vtedy, keď sa koná asperges – kropenie ľudu svätenou vodou. Tento úkon sa vždy koná na Bielu sobotu, po obnovení krstných sľubov. Možno ho konať hociktorú svätú omšu, ako plnohodnotný úkon kajúcnosti.
Pri čítaní evanjelia robíme na sebe znaky tzv. malého kríža. Na čele na znak toho, že budem nad Božím slovom rozmýšľať, na ústach - že budem Božie slovo hlásať a na srdci - že počuté Božie slovo budem nosiť vo svojom srdci a uskutočňovať.
Pri sv. omšiach, ktorým predsedá biskup, môže po prečítaní udeliť požehnanie evanjeliárom, na znak veľkej úcty voči Kristovým slovám. Lebo „keď sa v Cirkvi číta sväté Písmo, to sám Kristus hovorí“ (2. V.K.)
Zlozvyk jestvujúci v našich krajoch je prežehnávanie sa pri slovách:„...aby sa nám stali telom a krvou...“ Už z podstaty slov je úplne nevhodné sa prežehnávať, keďže nejde o požehnanie ľudí ale darov, ktoré sa stanú skutočným Kristovým Telom a Krvou.
Pri prvej eucharistickej modlitbe, tzv. Rímskom kánone, prežehnávanie pri slovách: „ ...aby nás naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť“ robí iba celebrant, teda nie ľud.
Po modlitbe po prijímaní nasleduje požehnanie a prepustenie zhromaždenia. Všetci pri tom stojíme. V nedele a na sviatky môže kňaz udeliť slávnostné požehnanie, pričom diakon zaintonuje výzvu napr.: „Skloňte sa na požehnanie!“ Počas požehnania sa trocha skloníme, dôstojne sa prežehnáme a zvoláme amen. V niektorých svätých omšiach existujú špecifické úkony, kde je treba sa prežehnať, avšak na to zväčša komentátor upozorní. Na iných miestach svätej omše, kde prežehnanie nepatrí, je prežehnávanie sa narušením jednoty medzi veriacimi, a to do liturgie rímskokatolíckej svätej omše nepatrí.
Veľmi časté je prežehnávanie sa u našich bratov grekokatolíckeho vyznania, najmä pri slovách Sláva Otcu...
Je veľmi chvályhodné, keď sa prežehnávame cestou okolo kostola, pred jazdou autom, pri jedle, pri cintoríne a iných miestach, kde uvedomenie si vďačnosti voči Bohu robí tieto miesta dôstojnými.
A tak majme vo veľkej úcte kríž, lebo náš Pán si ho vybral ako nástroj spásy.
