Motiváciu ktorú mám na mysli je samozrejme napĺňanie záväzku ktorý sme sa zaviazali pred vstupom do NATO plniť a to presne, že budeme dávať aspoň 2 percentá zo svojho HDP na obranu. Tipnite si koľko krát sa nám to podarilo splniť? Ani v jednom roku, a to vrátane rokov z pred 2008, kedy sa spustila finančná lavína. Slovensko teda suma-sumárum po desiatich rokoch patrí do kategórie tých najšetrnejších členov NATO čo sa týka výdavkov na obranu, ale zároveň patrí aj medzi tie ktoré sú najviac vystavené 'východnej hrozbe'. Presne toto som písal pár rokov dozadu na tomto mieste a aj keď sa nechcem opakovať, dnes je relevanté si to pripomenúť.
Naši ‘štátnici‘ - v najväčších úvodzovkách aké sa dajú predstaviť - sa dobrovoľne pričiňujú na korodovaní primárneho a najdôležitejšieho zmyslu štátnej zvrchovanosti, čím je bezpečnosť jej občanov. Hlavne, že sme sa do NATO hrnuli ako zmysle zbavení. Zaznievali síce aj hlasy ktoré presvedčene prognostikovali, že budeme v tomto pakte nútení nakupovať americké zbrane, opak sa stal smutnou realitou tým, že vďaka nášmu komfortnému nedodržiavaniu pravidiel (ktoré má mimochodom slúžiť orientačne resp. ako minimálna sadzba), Slovensko z bezpečnostného hľadiska v poslednom desaťročí spohodlnelo a stalo sa skôr akýmsi poberateľom ochrany/bezpečnosti, kde garantom sú západné krajiny najmä Spojené štáty.
Len na doplnenie si obrazu statusu-quo, podľa Bielej knihy o obrane, Slovenská armáda má 70 percent pozemnej techniky po životnosti, je podfinancovaná (aj vďaka korupčne-náchylným tendenciám), stráca vojenské spôsobilosti, transformácia taktických jednotiek mešká, takisto mešká reštrukturalizácia akciových spoločností v pôsobnosti rezortu obrany, a vďaka dlhodobej nerovnováhe medzi pribúdajúcimi úlohami obrany štátu a klesaniu finančných zdrojov, sa dá predpokladať, že k zastaveniu negatívnych trendov v armáde bude potrebné niečo ako ‘deus ex machina’. Situácia, že nášho východného suseda na vlastnej hranici oblieha desiatky-tisíc ‘pravoslávnych peace-makerov’, by mohla byť aspoň ako-takým katalyzátorom. Nechajme sa prekvapiť.
Čo sa týka našeho členstva v Európskej únii, hneď na úvod musím poznamenať, že v tomto prípade ma nezaujímajú porovnávacie čísla, že koľko do EÚ prispievame (vrátane notorických eurovalov a pod.) a koľko čerpáme z fondov štrukturálnych alebo iných. To nech si vybavia prízemní populisti s eurohujermi, poprípade s voličmi ktorých zaujímajú len čísla. Dôvod na to je prostý, a to že toto nie je čisto vojenská organizácia, v ktorej sú čísla tým najdôležitejším ukazovateľom pripravenosti alebo naopak. Pre mňa osobne je Európska únia unikátny projekt hodný inej perspektívy a v zamýšľaní sa o nej a jej budúcnosti, by malo ísť o niečo viac ako len o finančné kalkulácie a od toho súvisiace hodnotenie či sa členstvo v nej oplatí alebo nie.
Skôr ma zaujíma čo my môžeme tomuto megaprojektu západnej civilizácie ponúknuť, čím môžeme prispieť my, pretože zatiaľ to vyzerá len tak, že máme ústa zalepené, a ruku natrčenú s vreckami plné deravých záplat. Do očí bijúci príklad kde existuje priestor na vyplnenie: EÚ má približne 40 agentúr na rôzne účely a potreby. Napríklad taký EUROPOL, alebo Európske stredisko na prevenciu a boj s nákazlivými chorobami (ECDC) atď. Keď sa však pozrieme ako decentralizácia týchto agentúr prebiehala v našich susedných štátoch, resp. tých ktorí sú členmi podobne desať rokov, dá sa jasne vyčítať že tu sme ako zvyčajne znova zaspali. Zoberme si Poľsko, ktoré má centrálu tzv. FRONTEX-u alebo ináč Európska agentúra pre riadenie operačnej spolupráce na vonkajších členských hraniciach, vo Varšave. V Slovinsku existuje Agentúra pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER), a takisto májú sídlo aj ďalšie EÚ agentúry v krajinách Estónska, Litvy, Lotyšska, Maďarska, či dokonca Malty. V Českej republike sídli už desať rokov Agentúra pre európsky GNSS (GSA), ktorá koordinuje programy ako napr. navigačný systém Galileo. Keď už sme pri tých malicherných témach ako excelentné technológie, vývoj a investície do budúcnosti, Európska vesmírna agentúra (ESA), v ktorej figuruje značné množstvo členských krajín EÚ (ale aj Nórsko, Švajčiarsko či Kanada), Slovensku samozrejme sa členstvu darí vyhýbať. Keď som sa niekoľko rokov dozadu na tento smutný fakt dotazoval Daniela Lipšica (ktorý nemá problém sa vidieť ako budúci premiér krajiny), odpovedal v takom zmysle, že nemá k tomu ako vyjadriť keďže o tomto nič nevie. Škoda.
O tom to presne je. Nejde o to kritizovať jednu vládu alebo druhú, vyčítať treba neschopnosť prísť s nápadom tu niečo vybudovať ako sa hovorí ‘na zelenej lúke‘ pre naše zviditeľnenie medzinárodnej pozície v štuktúrach, bez toho aby nás do toho niekto nasilu tlačil, poprípade to zaplatil. Približne mesiac dozadu som sa na náš nielen ‘agentúrny-deficit’ pýtal zástupcu Európskej komisie na Slovensku, že kde vidí pôvod nášho zaostávania, či to bude v neschopnej diplomacii, politickej neochote sa púšťať do neznámeho, alebo našej tendenčnej zaspatej náture a la ‘Janko-pecivál’. Pán Chrenek tvrdil, že ochota tu bola vo viacerých vládach, ale že pri finalizovaní projektov ‘skutek-utek’. V takýchto prípadoch som presvedčený, že snaha sama o sebe je málo. Jednoducho, nie je postačujúce sa snažiť niekam dostať a pri zlyhaní sa na to vykašlať, tak isto ako by to bolo ‘nepotľapkania po pleci hodné‘ pri športovej alegórii.
V skratke, čo sa týka nášho členstva v EÚ & NATO naučili sme sa v týchto über-komplexných spoločenstvách par excellence pohybovať, aj získať dôveru (čo niektorým môže úplne stačiť), avšak na zohrávanie dôležitejšej a dôstojnejšej úlohy bude potrebné oveľa viac vlastnej iniciatívy, ktorá sa v našich zemepisných krátkostiach po reformných rokoch, od roku 2004 s určitosťou vytratila. Akoby členstvo bolo samo o sebe cieľom, čo je zásadný omyl, pretože cesta sa len začala a jednotlivé celo-spoločenské (pan-európske) výzvy sa len začínajú postupne vynárať, a keď bude treba hrať ‘hry o tróny’ bolo by fajn keby sme dostali aspoň rovnomerný počet kariet, keďže ako to zatiaľ vyzerá s možnosťou ich rozdávania sa môžeme určite rozlúčiť.*
*Šancu na reparát deficitov sa nám naskytne v roku 2016 kedy Slovensko bude predsedať Rade EÚ, kde na práci na kreatívnych nápadoch a agendách by sa už teraz mali aktívne predbiehať zodpovedné osoby resp. úrady.
