Sulíkova SaS nedávno viac ako len naznačila že predvolebná spolupráca s SDKÚ je nemožná v prípade ak by na čele tejto spoločnej kandidátky bol lídrom M. Dzurinda. Tu sa so Sulíkom nedá nesúhlasiť. Dzurinda podľa môjho neskromného názoru mal vyvodiť zodpovednosť za to že sa SDKÚ prepadla do 'zadných lavíc' parlamentu už dávno, a voči sebe samotnému. Neurobil to, a čím daľej tým viac sa začína strana podobať na formulku 'strana jedného muža'. Čo však nie je to najšťastnejšie riešenie keďže a: už nemá nič nové ponúknuť resp. prekvapiť, b: jediné čo môže je naštrbiť to svetlé za čo by sme mu mali zostať vďační, a po c: ak by sa predsa len stal lídrom dnešnej opozície a voľby by dopadli katastrofálne, a teda že na daľšie volebné obdobie by vládla 'buržoázna ľavica' znova kvôli strašiakovi s iniciálkami M.D., porážka by mohla byť rozhodujúca, a na vyvodzovanie akýchkoľvek následkov potom, by už nielen mohlo ale bolo by veľmi neskoro.
Lenže, ako sám povedal, "ešte sa necítim že som povedal posledné slovo", predstavuje tendenčnosť a nezrelosť slovenskej politickej scény v priamom prenose. Samozrejme že sa to nedá porovnať s daľšou oveľa extrémistickejšou typickosťou tohto úkazu v prípade neoblomného zotrvávania súčasného ministra vnútra na jeho mieste, ale predsa len, politik by mal vedieť kedy prenechať cestu iným, hlavne z dôvodu zachovania si triezvosti nazerania na svoju osobu z 'božskej perspektívy' alebo historického odkazu. Lenže komu, zopakujem otázku z môjho názvu?
Kto je teda najviac (v)hodný sa v súčasnosti stať lídrom opozície a neskôr poprípade aj reprezentovať Slovensko?
Radičová? - nevyhovuje byť líderkou ani len SDKÚ a nie ešte k tomu aj celej opozície/možnej koalície, to už radšej nech naozaj ostane Mikuláš D. aby sa ušetril do budúcna 'šokových' návratov a la Vladimír M. Radičová síce pritiahla veľa nových voličov počas prezidentských volieb, ale ako exekutívna líderka sa jednoducho nehodí.
Mikloš? - ak by sám súhlasil (čo je nepravdepodobné keďže on si rád bdie vo svojom kresielku s názvom 'č.2'), malo by to ten istý efekt ako s Mikulášom D., a teda že Mikloša nieže veľa ľudí vníma ako dzurindov-tieň, ale aj veľa ludi =tých ktorých MUSÍ dnešná opozícia získať ak sa chce po lete posunúť do predných lavíc= v ňom vidí radikálneho ekonóma, a teda skôr by to malo odstrašovací efekt. A vôbec, vidieť fotku usmievajúceho sa Mikloša je to isté ako nájsť fotku Yetiho...
Bugár? - určite oveľa viac charizmatickejší politik ako Mikloš, ale nemaďarom by sa maďarský spoločný líder kandidátky zdal možno nielen nevyhovujúci, ale aj riskantý. Slovensko ešte na svojho Obamu nie je pripravené.
Palko? - nemá na to charizmu a taký ten pokoj v komunikácii, vie sa veľmi rýchlo uraziť, a berie všetko veľmi osobne, veľakrát aj to čo nemusí. Líder musí byť nad vecou a nie len jeho ego.
Sulík? - v sebe zahŕňa dvojsečnú zbraň, kedže jeho neokukanosť sa dá brať ako pozitívum, pretože ešte nič nepokazil a preto ho nebude môcť nikto osočovať (aj keď mnohí budú navždy presvedčení že daňová reforma bola nespravodlivá), ale zároveň aj ako negatívum pretože na Slovensku je to bohužiaľ stále tak, že vätšina ľudí volí tzv. osvedčených dostihových koňov, ktorý už boli aj víťazmi ale aj porazeními.
Fígeľ? - je neviditeľný ako KDH v poslednom čase sama o sebe, a skutočnosť že je nejakým tichým dobrákom nie som presvedčený že by na Slovensku zaúčinkovalo ako šach-mat, pretože kriklúňov, osočovateľov, samozvaných bojovníkov za Slovensko a búchačov nie len do hrude ale aj do stola sa nedá prebiť s nejakým Jankom ktorí s porozumením len poukáže (samozrejme potíšku) že to tak nie je popravde...
a teda jednoducho mi vychádza že najvhodnejším kandidátom na post lídra opozície v predvolebnom boji s ohliadnutím na súčasný stav slabučkých slovenských politických kapacít a voličskej pre mňa tažko pochopiteľnej tendenčnosti, ostáva len Daniel Lipšic. Má akú takú prirodzenú charizmu, potrebne štipľavý jazyk ktorý neváha použiť, pozitívnu energiu, kľud v rozprávaní, a hlavne nekonfliktnú minulosť bez kazov resp. takých káuz ktoré by mohli byť použité proti nemu ako negatívum, ktoré by eventuálne stiahlo celú skupinu so sebou dolu.
Fakt prečo na Slovensku je to tak, že aj keď si každý jeden Slovák raz začas pohundre, že aj tak sú tam stále tí istí už dvadsať rokov a neoplatí sa voliť nikoho, a potom keď prídu voľby tak aj tak znova len volí tých osvedčených aby predošiel asi nejakému riziku (napr. straty hlasu), pre mňa ostáva nezodpovedanou otázkou možno súcou na iný samostatný text. Na čo odpovedať určite viem je, že jedna časť odpoveďe že prečo tu máme toľko málo nových tvárí, je skutočnosť že robenie politiky ako umenia, sa nepredáva daľším generáciám tak ako inde vo svete. Politici dneška či už z osobných dôvodov (žiarlivosť a nevôľa niekomu niečo dať/odovzdať zadarmo, alebo strach obklopiť sa niekým kto by ho mohol neskôr predčasne vypudiť od koryta/kresla preč) alebo neuvedomenia si takejto dôležitej úlohy, nevychovávajú a neoblkopujú sa mladšími, ktorý by po nich raz prebrali miesto bez škôd a straty potrebného času, ktorý by sa v kritických časoch zišlo mať v zásobe.
