O niekoľko dní po tomto rozhovore prišiel za mnou môj spolusediaci (vlastne ani nemusel prísť, keďže sme spolu sedeli) a oznámil mi, že nás oboch prihlásil do TANDEMKVÍZU. Mal pri tom na tvári taký zvláštny úsmev, až som si v prvej chvíli myslel, že len žartuje. No stačilo pár sekúnd a pochopil som, že to myslí smrteľne vážne. Od svojej sestry, ktorá v tom čase pracovala v LUXe sa dozvedel, že televízia hľadá súťažiacich do novej série
vedomostného kvízu. To bolo hlavnou príčinou jeho skutku. Ja som samozrejme hral veľmi zarazeného a nahnevaného, pretože konal bez môjho vedomia, no v duši som tajne túžil sa tam prihlásiť. Aby nám dvom nebolo tak smutno, presviedčali sme našich spolužiakov, aby šli súťažiť s nami (vlastne skôr proti nám). Netrvalo dlho a dvaja chalani z našej triedy prisľúbili účasť. Je pravda, že naše počínanie sme neskôr dosť ľutovali, pretože z nášho pohľadu priemer ich inteligenčných kvocientov mierne prevyšoval ten náš. No náš emotívny laický názor nemusel byť pravdivý.
O niekoľko dní sme sa dozvedeli termín natáčania. Bola to sobota 14. marca 2009. Ako prví súperi boli určená naši milí spolužiaci. To, čoho sme sa tak obávali sa nakoniec potvrdilo. Od marca nás delil ešte celý mesiac. No nanešťastie bol tým mesiacom akurát február. A ako určite viete, február je mesiac krátky. No tento február bol ,,nehorázne" krátky. Ani sme sa nenazdali a do štrnásteho marca ostával iba jeden týždeň. Nervozita deň čo deň stúpala a priznám sa, že mi hlavou preletela nejedna myšlienka na útek. No na to už bolo neskoro. Bleskový týždeň zastal na piatku. Posledný pracovný deň som trávil s nervozitou ako pred komplikovanou operáciou. Ruky mi miestami zachvátil trias a hrdlo sa zovrelo ako pred písomkou z matematiky. Poobede som sa rozlúčil so spolužiakmi a odcestoval domov. Hlavou mi víril vagón myšlienok. Všetky však mali rovnaký záver: ,,Načo tam ísť, keď aj tak hneď prehráme?". Po večernej omši som sa konečne odhodlal si prečítať pravidlá. Boli tak komplikovane písané, že keby som už predtým tú súťaž nepoznal, asi by som ani netušil, o čo tam ide. Okrem mnohých iných vecí, som sa dočítal, že každá dvojica vystupuje pod tzv. ,,tímovým menom". Samozrejme, že som o tom vedel už dávno predtým, no na náš názov sme so spolusediacim akosi pozabudli. Pozrel som sa na hodiny, ktoré práve odbíjali desať hodín. Nasledoval rýchly skok do postele. Na taký dôležitý deň som musel byť predsa poriadne vyspatý.
Ráno som vstával už krátko po štvrtej. Veľmi ťažko sa mi roztvárali nevyspaté zlepené oči, no nervozita z televízie bola našťastie preč. Všetko mi už bolo vtedy jedno. Z domu som odchádzal s cieľom neurobiť si totálnu hanbu. Len len som stihol vlak. Bol to rýchlik s príchodom 5:08, ktorý stojí (aj) vo Varíne. Vo vlaku už sedel jeden môj spolužiak z druhého tímu. V Žiline pristúpil zvyšok výpravy. V kupé prevládalo hrobové ticho, ktoré z času na čas prerušil návrh na názov tímu. Zaznelo všetko od názvov romantických filmov až po mená rozprávkových dvojíc. Tesne pred Bratislavou zaznelo konečné rozhodnutie. Okrem dobre si pamätajúceho názvu nás mená týchto rozprávkových postavičiek i trochu vystihovali. PAT a MAT - pod touto prezývkou sme mali začať našu neistú televíznu kariéru.
Do hlavného mesta sme dorazili niečo pred štvrť na deväť. Bolo dosť chladno a sem-tam zafúkal štipľavý vietor. [Po tom, ako sme vyšli pred staničnú budovu, som zažil veľmi zaujímavú skúsenosť s rozmieňaním päťdesiateurovej bankovky. V tom čase bolo euro u nás ešte v plienkach, preto sa jej každý bál ako čert kríža.] Pomocou dvoch autobusov sme sa dopravili k Slávičiemu údoliu, odkiaľ je k budove televízie LUX čo by kameňom dohodil.
V LUXe som nebol po prvý krát, no ako už teraz viem, zďaleka ani nie naposledy. Televíznu trému a rešpekt pred protihráčmi tlmil ovocní čaj, ktorý nám pripravila pani vrátnička. Popri jeho popíjaní sme začuli z réžie rôzne hlasy a zvuky. Pochopili sme, že práve prebieha natáčanie nových dielov TANDEMKVÍZU. O pár minút zvuky prestali a hneď na to sa v pootvorených dverách objavili štyri siluety postáv. Diel bol natočený. Netrvalo dlho a dramaturgička nás vyzvala, aby sme ju nasledovali do štúdia. Srdce mi začalo búšiť ako divé. Pre priblíženie pocitov ešte môžem uviesť, že počas pol hodinového sedenia na vrátnici TV LUX som aspoň 5 krát navštívil WC. Nie, že by som vypil toľko čaju, ale ako určite viete, tréma robí svoje.
Nasledovali sme teda dramaturgičku (mimochodom úžasnú osôbku - bývalú študentku GSF a sestru jednej nemenovanej súčasnej študentky) Janku Trávničkovú do štúdia, kde sa natáča spomínaný vedomostný kvíz. Už tá cesta do štúdia stojí za bližší popis. Po prejdení niekoľkými dverami prídete na schodisko dolu. A idete, idete a idete, až prídete do úplného podzemia tohto sveta - štúdia TANDEMKVÍZu. Cesta dolu ubiehala veľmi pomaly a každý ďalším schodom mi silnel tlkot srdca. Prvé, čo som si po vstupe do štúdia uvedomil nebolo to, aké je v skutočnosti nádherné a veľké. Kdeže! Bol tam taký ,,hic", že po niekoľkých sekundách som bol spotený aj pod nechtami. Sám neviem ako, ale so spolusediacim (vtedy už spoluhráčom) sme ocitli za červeným stolíkom. Bol to však okamih, ktorý ovplyvnil celé naše pôsobenie v tejto súťaži. Názov tímu protihráčov bol taktiež zaujímavý. Zvolili si meno ,,Kokosy na snehu". Čas začal odrazu plynúť splašene rýchlo. Zlomky sekúnd trvalo naše pripájanie mikrofónov a samozrejme neodmysliteľné líčenie. Ešte krátke pousmiatie nad tým, že zo štyroch súťažiacich sú traja nositeľmi mena Michal a mohlo sa začať súťažiť...
„Niekedy sa stane, že osud spojí ľudí na rôznych miestach" - práve týmito slovami uviedol moderátor Michal Jánoš náš prvý diel vedomostného kvízu. Nasledovalo predstavovanie nových súťažiacich. Časť, ktorej som sa možno obával viac ako odpovedania na nezodpovedateľné otázky. Po krátkom premýšľaní som vysypal zo seba základné informácie o bydlisku, škole a záujmoch. Nasledovalo predstavovanie známych - neznámych súperov a nič nám nebránilo prejsť k témam prvého kola...
Témy prvého kola boli: Misijné rehole, Africkí bádatelia, Svet Walta Disneyho a Opice a ľudoopy. Žiadna z týchto tém mi nebola výnimočne srdcu blízka a tak som s napätím očakával, aké otázky sa budú za názvami tém skrývať. Ako prvý som tému pre súpera vyberal ja. Siahol som po azda mne najcudzejšej téme Africkí bádatelia. Súperova odpoveď ohodnotená 50 bodmi bola (žiaľ) správna. Druhú otázku zodpovedal môj tímový kolega. Jeho odpoveď za 30 bodov bola (žiaľ) nesprávna. Súperova odpoveď opäť správna, naša opäť nesprávna... Je to možno neuveriteľné, ale v takomto ,,rytme" sa nieslo celé prvé kolo. Rozdiel bodov po 1. kole bol skutočne priepastný.
Témy druhého kola nás nepotešili o nič viac ako tie predchádzajúce. Boli to: Jeruzalemský chrám, Spoznaj knihu, Móda a Kométy. Súperova odpoveď bola opäť správna, naša odpoveď opäť nesprávna, súperova odpoveď opäť správna, naša nesprávna, súperova ... NESPRÁVNA! Konečne sa nám pošťastilo (alebo skôr im „ponešťastilo"). Na takúto vyloženú šancu zabojovať, sme ako inak, odpovedali opäť nesprávnou odpoveďou. I druhé kolo sa začalo niesť v spomínanou ,,rytme" prvého kola. Naše nádeje na úspech sa každou otázkou rýchlo vzďaľovali. Tváre súperov (pre pripomenutie uvádzam, že to boli naši spolužiaci) zdobil úsmev zo správne zodpovedaných otázok. Rozdiel bodov po 2. kole bol ešte priepastnejší ako doteraz. Po posmešnej otázke moderátora, či si myslíme, že sa s tým dá ešte niečo urobiť, som zo seba v momente vyhŕkol: „V treťou kole to URČITE otočíme!" I keď som tomu ani najmenej neveril, nemal som ale úmysel vopred boj vzdávať. Smutná výmena pohľadov so spoluhráčom hovorila za všetko.
Triete kolo opäť neprinieslo nič pozitívnejšie. Z tém ako: Svätý Patrik, Kde sa narodili, Večeradlo a Gymnastika som však cítil, že to bude omnoho lepšie ako doteraz. A aj bolo!
Témy sv. Patrik a Kde sa narodili nás vyniesli do „TANDEMKVÍZovského" neba. Stačilo ešte vhodne využiť žolíkov a obrat skóre súťaže bol na svete. Stali sme sa víťazmi prvého kola. To, čo sme pred a počas súťaže považovali za nonsens, bola zrazu skutočnosť.
Radovať sme sa však nemohli dlho, pretože o desať minút nás čakalo ďalšia súťaž. Asi ste to určite aj vedeli, ale v jeden deň sa nahráva minimálne 6 súťaží. Všetci sme sa však museli povinne prezliecť, aby nebolo vidno, že sa súťaž nakrúca v ten istý deň. To, že postúpime, som nečakal a tak som si náhradné oblečenie nepriniesol. Neostávalo nič iné, iba zhodiť zo seba to, čo som mal a súťažiť tak.
Nevedeli sme, kto budú naši súperi, no už nám to bolo aj tak jedno. Splnili sme svoj denný plán na 100% a robiť ,,nadčasy" sme naozaj nemali chuť. Našim súperom sa stal tím VEDCOV, ktorý sa skladal z Gaba a Maťa, študentov divadelnej kritiky Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Podstatne starší (z čoho vyplývalo, že i podstatne múdrejší) súperi na nás pôsobili veľmi uvoľnene, no najmä vtipne. Zo všetkého si robili srandu, čo sa prenieslo i na nás. Boli pred nami veľmi pohodové kolá plné zábavy.
Na druhom zastavení našej cesty do Škandinávie nás čakali témy: Šedá eminencia vládcov, Príbehy ďalekej Ázie, Šokujúci šampióni a Tráviaca sústava. Opäť sa zopakovala situácia z prvého kola a takmer žiadna z tém mi nehovorila takmer nič. To slovíčko „takmer" pred slovíčkom „žiadna" bolo však v tej vete dôležité. Našla sa predsa len jedna téma, ktorá mi nie len niečo hovorila, ale som bol ňou mimoriadne potešený. Po písomke z biológie, ktorá bola dva dni pred súťažou, sa mi na tému Tráviaca sústava zbiehali slinky. Nanešťastie sme neodpovedali ani na jednu z otázok tejto témy napriek tomu, že sme bez zaváhania poznali odpovede. Chcel by som v tomto momente pozdraviť sr. Annu (pre nezainteresovaných čitateľov je to naša milovaná biologikárka).
Na prvú otázku som odpovedal akurát ja, súper už z minulého kola (15 minút dozadu) spoznal moju slabinu (myslím tým iba nedostatky vo vedomostiach) a určil že budem odpovedať na tému Šokujúci šampióni. Skokani na lyžiach ma veru prekvapili a tak sme boli o tridsať bodov ľahší. Súperov som potrápil témou Šedá eminencia vládcov. Téma však skrývala veľmi jednoduchú otázku, na ktorú Maťo bez problémov a s úsmevom správne odpovedal. A tak boli súperi o päťdesiat bodov ťažší. Téma Šokujúci šampióni nás opäť obrala o päťdesiat bodov, čo nám veru nezlepšovalo náladu. Po štyroch otázkach bol medzi nami stošesťdesiat bodový rozdiel, čo je veru zahanbujúce. Džingischán nás obohatil o tridsať bodov, čo nás ale nevytiahlo zo žiadnej biedy. Biologické znalosti súpera boli skutočne obdivuhodné a tak boli v priebehu krátkeho času obohatení o osemdesiat bodov. Pán Richelie nám dopomohol k ďalším tridsiatim bodom, no prvé kolo končilo už spomínaným stošesťdesiat bodovým rozdielom.
Druhé kolo sme nezačínali práve v najlepšej nálade, no najmä naše skóre vyzeralo strašidelne. Po krátkom hodnotiacom rozhovore nám moderátor predstavil témy druhého kola, ktorými boli: Ninive, Vysvetlite význam slov, Jaskyne, Minerály. Nad tým, či niečo o týchto témach viem, som sa radšej už ani nezamýšľal. Súperov som na úvod kola potrápil témou Ninive. Ukázalo sa to ako dobrý výber, pretože ich to stálo stratu 30 bodov. V zapätí nás však o našich tridsať bodov obral hematit. Téma Jaskyne obral súperov o päťdesiat bodov, no ich bodové vedenie to neohrozovalo. Jaskyňa Lascaux nám dopomohla k päťdesiatimi bodom. Pyrit, mačacie zlato, nám rozžiaril oči, no najmä zvýšil skóre o päťdesiat bodov. Ninive opäť obralo súperov o päťdesiat bodov. Po krátkej prestrelke končilo druhé kolo s rozdielom šesťdesiatich bodov. Bolo to síce výrazné zlepšenie o rovných sto bodov, no taktiež i predzvesť prehry.
Vo finále, treťom kole, sme ako aj v predchádzajúcej súťaži chceli vytiahnuť všetky znalosti. Témy: Vyznanie viery, Slovenské mestá, Winetou a Moderátori nás (vlastne mňa) veľmi potešili. Uvedomil som si však, že ani nepoznám meno moderátora súťaže, v ktorej sa práve nachádzam. Našťastie sa pýtali na moderátora relácie Lampa, ktorým, ako určite všetci viete, je Štefan Hríb. Tak, a sto bodov otočilo vedenie v náš prospech. Hneď na to som však ukradol a správne odpovedal na otázku týkajúcu sa nicejsko - carihradského vyznania viery a s úsmevom na perách som sledoval, ako nám na konte pribúdajú bodíky. Súperi nám však v zapätí ukradli otázku z témy Winetou a tak sa pomaly začali na nás doťahovať. Neznalosť mena najznámejšej afroamerickej moderátorky talk-show obrala súperov o dvoch žolíkov. Moja znalosť už spomínaného nicejsko - carihradského vyznania viery nás určila za víťazov súťaže. Od radosti sme na otázku, čo počul Winetou pred smrťou ako posledný zvuk odpovedali, že mohol mať vetry a tak počul asi p... to však už radšej v réžii vystrihli.
Áno, napriek nášmu dlhú dobu nie najlepšiemu skóre, sme sa stali víťazmi i druhej súťaže, čo nás posunulo zasa ďalej. Naši spolužiaci v zákulisí nám asi palce nedržali (priznám, že my by sme im asi tiež po prehre moc nefandili) no pri stretnutí nám s úsmevom pogratulovali. Nasledovalo ešte preplácanie cestovného, dostali sme darček (šek na finančnú podporu TV LUX) a naplnení radosťou sme opúšťali budovu televízie s vedomím, že sme svoj denný plán splnili na neuveriteľných 200%.
Domov som cestoval vlakom úplne sám. Celú cestu som však myslel na chvíle, ktoré som v Bratislave zažil. Šiel som vlakom, ktorý bol určený na prepravu členov Slovenskej pospolitosti, takže bolo „veselo". Sprievodkyňa sprevádzaná dvoma policajtmi s brokovnicou ma upokojila, že mi nič nehrozí...
