Rozum, zastúpený vedou, je reprezentovaný poznávaním na základe empirických postupov. Pričom poznávanie by som charakterizoval ako proces pátrania po pravde, pomocou ktorého dospievame k poznatkom.
Viera, naopak vychádza najmä z nespochybniteľného Božieho zjavenia.
Obe tieto „sily, ktoré nás privádzajú k poznaniu"1 slúžia pri skúmaní tohto sveta, hľadaní odpovedí na každodenné otázky. Podľa mnohých ľudí sú rozum a viera úplne protichodné prístupy vnímania sveta. Ja osobne s tým nesúhlasím. Môj názor je, že obe tieto prístupy sa navzájom nevylučujú, ba dokonca sa navzájom dokonale dopĺňajú. Nepovažujem preto za správne ich proti sebe klásť ako kontrasty. Podobný názor mali a majú i mnohí iný pátrači po pravde ako ja. „Prírodné vedy a náboženstvo môžu proti sebe stavať len ľudia, ktorí sa málo vyznajú v prírodných vedách i teológii."2
Ako povedal ohlasovateľ jednoty medzi rozumom a vierou, predstaviteľ vrcholného obdobia latinskej platónsky orientovanej patristiky a syn sv. Moniky, svätý Augustín z Hippa: „Intellige ut credas et crede ut intelligas." (Poznaj / cháp / premýšľaj / rozumej, aby si veril, ver, aby si poznal). Áno, veď človek, ktorý všetko poznanie zakladá len na skúmaní rozumom určite pri hľadaní pravdy neraz narazí na múr obmedzených možností svojho poznania. Tu preberá službu prostriedku poznania „viera, ktorá otvára cestu k prekročeniu prahu pravdy"3. Ona nám ponúka odpoveď na našu večnú otázku: „prečo?"
Naopak človek, ktorý netúži po skúmaní pravdy a všetky javy si vysvetľuje len na základe viery, zabúda, že treba „skúmať pravdu, aby človek mohol nájsť Boha a uveriť"3. Myslím, že Boh nechce, aby sme si vždy kládli len otázku ,,prečo?" ale i otázku „ako?". A tu sa stáva prostriedkom poznávania rozum.
Veriaci človek, ktorý sa snaží poznávať pravdu aj rozumom za pomoci vedy v žiadnom prípade tým neutláča do úzadiu svoju vieru. Tým, že pátra po pravde myslí a „funkciou myslenia je dosiahnutie viery"4. Mnohým ľuďom práve viera pomohla v situáciách, kedy si nevedeli poradiť. Stáva sa takou „podpornou barličkou" pri nadobúdaní poznania. Tak sa potvrdzuje myšlienka s ktorou súhlasím, že ak chceme veriť musíme poznať a ak chceme poznať musíme veriť.
Myslím, že sa mi podarilo obhájiť Augustínov výrok. Ak som aj nepresvedčil iných, utvrdil som si toto presvedčenie u seba. Najprv som o ňom sám pochyboval, lebo len tak bolo možné overiť si jeho správnosť. Nehľadal som vonku, ale uzavrel som sa do seba samého, „lebo vo vnútri je pravda"5. Rozum a viera si navzájom neodporujú ale jeden druhého dopĺňajú. Veď ak sa chceme pevne postaviť k poznávaniu pravdy, musíme stáť na dvoch nohách, jednou z nich je rozum a druhou neodmysliteľne naša viera.
1 Aurelius Augustinus (sv. Augustín) - Contra Academicos (III, 20, 43)
2 Paul Sabatier, francúzsky chemik, držiteľ Nobelovej ceny za chémiu
3 Benedikt XVI. - generálna audiencia 30. januára 2008
4 Charles Sanders Peirce, americký filozof a logik, jeden zo zakladateľov pragmatizmu
5 Aurelius Augustinus (sv. Augustín) - De vera religione (39, 72)
