Podvečer som sa na potulkách po Pražských uličkách dostal ku kostolu. Dodnes neviem, ktorý to bol. Vošiel som dnu cez veľké tmavé drevené dvere. Obkľúčila ma ťažká vôňa starého dreva. Vysoké okná púšťajú posledné zvyšky zapadajúceho slnka a tlmené svetlo dáva život tieňom. Malý oltár sa na konci uličky topí v šere. Na ľudí ticho sediacich v starých drevených laviciach dohliadajú zo stropov anjeli. Z myšlienok ma vytrhne zvuk ulice, ktorý drzo vtrhne dnu cez pootvorené dvere s ďalším návštevníkom. Sedím ticho so svojimi myšlienkami v poslednej lavici. Ľudia pomaličky odchádzajú, každý svojou cestou. Iba jeden starček hodnú chvíľu zostáva. Maličká postava s bielymi vlasmi, ktorá kľačí, ruky má späté a hlavu sklonenú dolu. Napokon sa zodvihne a prejde ťahavým krokom na koniec lavice. Zvráskavená tvár, biele obočie, tmavé hlboko posadené oči a výraz priam ako z rozprávky. Vykročil smerom ku mne. Teraz je ten moment! Teraz je ta správna kompozícia, blikotajúce sviečky osvetľujú kostol, sochy vyzerajú akoby chceli zoskočiť z podstavcov a pomôcť mu k dverám. Všetko je také obrovské a uprostred toho je malý starček s bielymi vlasmi. Bola mi naservírovaná najdokonalejšia kompozícia, svetlo, atmosféra. Zvieram v ruke fotoaparát. Zahľadel som sa mu do očí. Pozrel na mňa, usmial sa a kývol hlavou na pozdrav. Kývol som aj ja a vrátil úsmev. Hodnú chvíľku sme sa na seba dívali pokým prechádzal, akoby sme chceli jeden od druhého vyčítať čo sme zač a čo nás sem privádza. Fotoaparát som stále držal v rukách pod lavicou. Ale už nie tak pevne. Nedokázal som tú chvíľu pokaziť. Možno by to bola skvelá fotka, možno nie. Neviem. Jedno však viem. Takéto vzácne chvíle, ľudské chvíle, sa neopakujú. A tak som fotografiu neurobil. Mám ju ukrytú. V sebe.
V ten chladný jesenný deň sa mi podarila ešte jedna, keď som sa motal okolo Karlovho mosta.
