Niečo som pochopil, niečo ešte stále nie.
Najviac mi utkvelo v pamäti, keď som tam ležal a nemohol sa hýbať, ako plynul čas. Vonku šialene rýchlo, dnu sa zastavil. Často som mal pocit, že sa tam zadusím, že sa odtiaľ už nedostanem, že zostanem navždy v tej zvláštnej časovej slučke, ktorá mala zrazu dusivú fyzickú podobu a sedela mi pri posteli.
Ešte teraz sa viem v noci strhnúť tesne nad zemou, keď to má začať naozaj bolieť. Čas je to jediné, čo nemáme. Čo sa nedá kúpiť, vyhrať ani získať. Priznám sa, bývam z toho vydesený – hlavne pri deťoch vidím, ako šialene rýchlo všetko plynie.
Pochopil som, že už nechcem robiť veci, ktoré mi nerobia radosť. Nechcem robiť veci, ktoré ma oberajú o čas. Pochopil som, že mám povedať na niektoré veci jednoducho „nie“, bez akejkoľvek výčitky. A pochopil som, že nepotrebujem a nechcem spĺňať niekoho predstavy o mne samom. Sú to jeho alebo ich predstavy. Nie moje.
Dlho mi trvalo, kým som prijal samého seba – so všetkými chybami, ktoré som urobil a ktorých asi ešte urobím dosť. Myslím si, že to jedna z tých najťažších vecí v živote. Raz som dostal otázku, čo by som zmenil, keby som sa vrátil naspäť do mladosti. Kedysi som toho chcel zmeniť veľa, ale pochopil som, že nie. Že všetko, čo som zažil – všetky chyby, zlé rozhodnutia, ale aj tie dobré, tie výhry aj prehry – to všetko ma vyformovalo do podoby, v akej som dnes.
Som tým, kým som, a som tam, kde mám byť. A keď začnem pochybovať, chrbát mi veľmi rýchlo pripomenie, o čo ide. Niekedy, keď to nejde inak, musí to ísť cez bolesť, aby sme sa v živote posunuli ďalej. (Tí rozumnejší to vedia aj bez toho) Jeden môj kamarát mi raz povedal: Zmyslom života je žiť.
