Hrobár

Slnko sa opiera do koruny stromu, pod ktorým spí hrobár.
Živí ho mŕtvy, platí živí.
Kopa hliny, na ktorej sa hádajú vrabce, zakryje unavené telo bez snov.
Za oponou letných dní sa slnečnice otáčajú k slnku.
Zvony zvonia o desiatej.

Klenba letnej búrky plachtí nad dedinou.
Hrobár si napľul do dlaní a znova tancuje s lopatou.
Lipa odkvitla, jej vôňa sa stratila v nekonečne.
Mozole na rukách hrobára už dávno nie sú také drsné, aké bývali.
Zvony zvonia o tretej.

Koniec dňa drieme na konári, dohliada na hrobára.
Kvapky potu padajú na dno tmavej jamy.
Videl som tam mlčať tmu, vzduch sa ani nepohol, lapal som po dychu, prosil na kolenách o kúsok svetla letného vánku.
Vlhká hlina šteklí v nose, prebúdza spomienky na odreté kolená a otcovu náruč.
Hrobár, zapamätaj si tento obraz, keď tu budeš ležať.
Zvony zvonia o šiestej.

Dážď je chladnejší, zmýva zvyšky snov, spolu so slzami sa vpíjajú do zeme, v nádeji na vzkriesenie.
Vo vzduchu visí báseň o farebných listoch. Hrobár nestihol zabudnúť na chladné rána – a sú tu znova.
Drozdy spevom zaháňajú búrkové mračná, mokrá hlina sa lepí na topánky.
Za dedinou odkvitli slnečnice.
Stoja v mlákach s hlavou sklonenou, aby videli svoj smutný odraz na hladine – plné nového života, na sklonku svojho.

Hrobár ticho dýcha, odviedol ďalšiu dobrú prácu.
Na konci posledného leta si opláchneme tvár v nekonečne a jediní, ktorí si budú pamätať naše mená, sú hviezdy na nebi a čierna zem objímajúca naše kosti.
Hrobárove pery šepkajú niečo o spoločnom osude.
Zajtra ráno sa rozozvučia zvony.

Neskorá jeseň tancuje s prvými mrazmi, ktoré obliekajú trávu do bielej.
Šum listov ustal, opúšťajú domov a líhajú na studenú zem.
Nahé konáre stromov odhaľujú svoju krehkosť.
Hrobár hladí miznúce mená na starých náhrobných kameňoch.
Na spomienky sadá prach – smrť mení všetko na poklad.
Iba on vie, kam chodí spávať slnko.

Opustené staré záhrady mlčia v zimnom slnovrate.
Hrobár v nich vymenil tvoje bozky za večný život plný prázdna, kde spieva každú noc tú istú pieseň. Stromy držia korunami nočné nebo, koreňmi pevne vrastené do tohto miesta, kde nič nekončí a nič nezačína.
Zvony zvonia naposledy.