Skúsenosti z pobytov v minulosti ma už naučili byť pripravený na prekážky podobného charakteru. Navyše odkedy sa snažím najprv pochopiť druhú stranu čo najlepšie a až potom snáď vysloviť svoj úsudok, vidím za týmito povinnými cvikmi aj určitý význam. S týmto prístupom sa mi takéto povinnosti riešia ľahšie, občas aj s úsmevom, ba dokonca sú niekedy aj príjemným spestrením začínajúceho sa stereotypu. Pričom platí, že podľa toho, aké máte očakávania, budete buď sklamaní alebo milo prekvapení.
No a podobné záležitosti vám môžu ubehnúť aj veľmi rýchlo, napríklad keď intenzívne študujete nový jazyk a učebnicu môžete držať ako pri čakaní na vybavenie, tak aj v autobuse alebo na zastávke. To bol aj môj prípad. Niektoré papierovačky si ledva pamätám – tak rýchlo mi ubehli. Nuž poďme ich trochu prevetrať.
Karta do mobilného telefónu.
Túto som vybavil priam rýchlosťou blesku. Hneď v prvú noc po príchode som dostal od Maral kartu po jej krajanovi, ktorý opustil Španielsko. Na moje otázky, že čo som dlžný a či to netreba niekde preregistrovať, mi odpovedala, že nič netreba. Až po týždni som dostal k nej papiere – sú síce na turecké meno, ale vraj to nevadí. A na štarte neplatil nič viac, než nový kredit.
Karta mi fungovala okamžite. To ma potešilo, lebo pamätajúc si nečakane dlhé, asi polhodinové odblokovávanie môjho 6,5-ročného Alcatelu pri rovnakej operácii v jednom mobil shope v nemeckom Braunschweigu (mimochodom viedli ho tiež Turci) pred zhruba rokom som bol pripravený na všeličo. Teraz nič. Akurát vyčistiť pamäť od SMS-iek v turečtine a španielčine a neskôr zo dva telefonáty z (asi) tureckého čísla, pri ktorých sa mi na moje „Hello. Hola.“ nik neozval. Inak „plug and play“.
Identifikácia
O prihlásenie sa k dočasnému pobytu som sa nestaral až do momentu, keď mi pri spustení riešenia formalít na univerzite povedali, že potrebujem Número de Identidad de Extranjero (N.I.E.), čiže identifikačné číslo cudzinca. To „číslo“ mimochodom obsahuje aj dve písmená a spojovník. Podobne aj moje „číslo“ pasu má na začiatku písmeno...
Dlhé šóry cudzincov, primálo okienok a skoré ranné vstávanie, aby som bol medzi prvými, som si pamätal z Londýna. Kopu ľudí, hurhaj, horúčavu a dôležitých úradníkov zasa z Jerevanu. Vlani v Braunschweigu to bolo takmer úplne hladké – aj vďaka premakanému systému, no isto aj vďaka tomu, že som tam bol v piatok popoludní.
Španieli sa z tohto výberu priblížili najviac k Nemcom. Zmodernizované priestory na príjem cudzincov, dostatok priehradok i policajtov na usmerňovanie davu, ochotní a príjemní úradníci, či nijaké zbytočné zdržiavanie. Isto pomohlo aj to, že bol začiatok januára a vonku skoro mráz. Od úradníkov síce veľa angličtiny nečakajte a takisto formuláre som dostal po španielsky – to však nie je moc odlišné od predošlých skúseností. Avšak prijímajúci mladík rozumel niekoľkým anglickým slovám, ku ktorým som sa musel uchýliť, keďže moja tlmočníčka Maral prišla až dvadsať minút po deviatej, kedy otvárali (bolo pre ňu náročné vstávať tak skoro) a šóra bola nečakane krátka. Pre zvyšok prijímacej procedúry, ako aj pre následnú úhradu 10-eurového poplatku v banke som už mal komfort jej tlmočenia. A pre vyzdvihnutie zeleného oficiálneho dokumentu potvrdzujúceho moju identitu aj s N.I.E. o päť dní na to som si už trúfol ísť bez nej – desať lekcií zo samouka mi na tie štyri vety pri preberaní stačilo.
Účet v banke
Toto mi doposiaľ prinášalo najviac prekvapení, obidvoma smermi. Ešte pred vybavovaním kontraktu na univerzite sme šli s Rumunom Cristianom, ktorý ma mal v úvode na starosti na pracovisku, vybaviť účet do banky. Hladkosť prvého kroku mi takmer vyrazila dych, najmä v porovnaní so stresmi, čo som si užil vlani v Nemecku. Vtedy som sa najprv radil, ktorú banku si vybrať. Kolegovia mi poradili internetovú banku kvôli nízkym poplatkom. No tie boli potom dostatočne vyvážené, keď som sa na vybavenie formalít cez Internet a poštou načakal celú večnosť.
150-ročnú Banco Santander mi Cristian vybral priamo a bez diskusie. Majú pobočku v areáli univerzity, blízko našej budovy, a pre jej zamestnancov majú špeciálne výhody. Môj pokus o aspoň malý prieskum iných bánk a ich služieb pred rozhodnutím odbavil stručne: „Všetky sú rovnaké.“ A keď k tomu prirátame jazykovú bariéru a zrejme minimálny efekt, čo by som tým získal, tak to bolo najlepšie rozhodnutie. Navyše šarmantná čiernovláska Silvia za počítačom v miniatúrnej pobočke banky bola nielen milá a ochotná, ale hovorila ešte aj veľmi obstojnou angličtinou, čo celý proces výrazne uľahčilo a urýchlilo.
Na záplavu dokumentmi (viac podpisov naraz som rozdal snáď len pri hromadnom zapisovaní zápočtov v škole) a kopou inštrukcií ospravedlňujúco podotkla: „To viete, španielska byrokracia“. No mám pocit, že prijatý zväzok dokumentov sa nejako extra nelíši od podobných, ktoré dostanete na Slovensku.
A keď sa mi podľa jej presných inštrukcií podarilo rozchodiť aj účet na webe (čo už vyzeralo zložitejšie oproti doterajším skúsenostiam z iných krajín), tak som pomaly skákal od radosti. To ma však prešlo po pár minútach: nevedel som nájsť spôsob, ako previesť prvú čiastku na zaplatenie kaucie a nájomného. Zbežný preklad hesiel mi potvrdil, že na to idem správne, no chybovému hláseniu som rozumel iba hmlisto.
Keďže platba súrila, šiel som navštíviť Silviu druhý raz. Tá mi platbu v piatok podvečer uskutočnila na počkanie, no z počítača nečakane vybehol vyše troj-eurový poplatok za prevod, pričom to malo byť zadarmo! Cez záplavu jej ospravedlnení, že ide isto o chybu, ktorá sa odstráni, sme to napokon vybavili a v pondelok mi už e-mailom hlásila, že už to je opravené. A že na webe mi to nešlo preto, lebo som ešte nemal všetky služby internet banking-u aktivované (24 hodín po otvorení účtu).
Aktivácia bankovej karty
„Karta vám príde o niekoľko dní poštou“, hlásila Silvia na konci prvej návštevy. Prišla. Aj s nápisom, že si ju treba okamžite aktivovať na danom telefónnom čisle. Vyťukal som ho na mobile, prebil sa cez nahraté inštrukcie v španielčine tipujúc, ktoré číslo mám asi stlačiť (boli len dve, našťastie), až som sa dostal k živému operátorovi. Ten na mňa vychrlil po španielsky. To som nečakal a okamžite som zložil. Prásk, o chvíľu správa, že ma ten hovor stál pätnásť centov. A to takéto volania nie sú zadarmo?
Cca po 10 dňoch som si na túto nutnú operáciu spomenul v prítomnosti môjho tlmočníckeho dua Turkyňa Maral a Ekvádorčanka Pamela. Zavolali a zistili, že sa dá hovoriť aj s operátorom hovoriacim po anglicky. No nie v piatok po desiatej večer, lebo nie je na linke 24 hodín denne ako Španieli. Ďalšie centy z karty preč. Nuž za informácie či skúsenosti sa platí...
A tak do tretice som na rovnaké číslo volal na druhý deň zasa ja. A celkom v pohode som sa cez španielčinovú prekážku prebil k angličtine s akýmsi pakistanským prízvukom. Chlapík sa ma začal vypytovať na identifikačné údaje o mne, o konte a pod. Je to síce logické, však o to v tom telefonáte šlo, no mňa to totálne zaskočilo – keďže som sa práve ponáhľal do obchodu. Papiere poschovávané, nové údaje si samozrejme nepamätám, a ešte aj pas mám relatívne nový a jeho číslo málo fotogenické...
Vyšiel z toho dvanásťapolminútový telefonát (prevolal som hádam dve eurá) s magickým zakončením: „Pane, vaša karta bude aktivovaná asi o päť dní.“ Skomentoval som to šťavnato a utekal do obchodu.
Zatiaľ som tú kartu nepoužil. Čo ak to zasa bude chcieť odo mňa nejaký nečakaný kód? Nebudem radšej chodiť po peniaze do pobočky?
Bankové prevody
Ďalší prevod ma čakal v prvých dňoch februára - druhá platba nájomného. "Bude zasa dôvod na ďalšie rande so Silviou?", špekuľoval som. Bol. Zavítal som na účet na webe a v kolonke prevody rovnaká hláška ako pred mesiacom. Keďže veľa času do konca termínu nezostávalo, poďho zasa do banky!
Namiesto Silvie tam však boli dvaja mladí úradníci, mládenec a slečna. Tiež milí a ochotní, no už s horšou angličtinou. Ochotne sa mi pustili do vybavenia prevodu. "Ako sa volá príjemca?" - "Fu, a čo ja viem?". Minule sme uviedli firmu, kde robí Carlos, správca bytu, a nebolo to vhodné. A nájomnú zmluvu s údajmi mám doma. Do kelu, načo im to treba?
"Treba to uviesť kvôli tomu, aby kontrola potvrdila prevod. Ak uvedené meno alebo firma nebude pasovať k číslu konta alebo ak daná firma nemá v predmete činnosti prenájom bytov, tak sa prevod nepotvrdí." Čože? Rozumel som dobre? Tuná kontrolujú prevody až takto podrobne?...
Nevŕtal som do toho ďalej, chlapík mal záverečnú, ja plné zuby takýchto nečakaných starostí, možno to časom zistím. Čosi tam napísal a odoslal. Moja kontrola účtu na druhý deň potvrdila stiahnutie peňazí, tak to hádam bude OK. Poučenie: nestačí číslo účtu, ale treba poznať aj meno jeho vlastníka.
Aj telefonickú aktiváciu funkcie prevodov cez web som si vykonal na druhý deň. S telefónnou službou si už celkom rozumiem, tentoraz bola angličtina operátora zrozumiteľnejšia a všetko šlo hladko. No a pred malou chvíľou som to bol skontrolovať na webe: áno, prevody už môžem definovať. Tak reku, vyskúšame to: zadefinujem si trvalý príkaz na platby nájomného na celý rok. Pustil som sa do vypĺňania dlhého formulára, až som sa zastavil pri mene vlastníka účtu. Vyhrabal som ho z papierov a vložil. Prásk, úvodná stránka, odhlásilo ma zo systému z bezpečnostných dôvodov. Nečinnosť na konte prekročila medzu. Koľko je ale tá medza? Na stránke to neuvádzajú.
Tak všetko odznova. Vyplnené. Enter. Firma electronica – chcú odo mňa elektronický podpis. Zadal som a zle! Do šľaka! Čo som si ho zmenil?... No stačí, definovanie príkazu odložíme na inokedy, lebo takto ten článok na blog nikdy nedokončím...
Kontrakt a homologizácia titulu
Pracovný kontrakt na univerzite sa tiež nerodil úplne ľahko. Bodrá teta obrovitého vzrastu a štebotavej španielčiny, ktorá má na starosti administratívu pre výskumníkov, si najprv poriadne pokonverzovala s Cristianom, ba i naším šéfom Manuelom po telefóne, kým sa našla cesta, ako a z čoho presne má byť vlastne môj pobyt financovaný. Vyšlo z toho nejaké komplikované riešenie, ktorého opis by bol nadlho. Tak som do podrobností zatiaľ ani nepchal nos a na druhý deň som šiel popodpisovať dokumenty, čo vraj budem musieť absolvovať ešte raz – o pol roka.
Keď už to vyzeralo, že budem mať po tejto linke konečne pokoj, prišiel za mnou o pár dní do labáku šéf, profesor Silva, mávajúc voľajakým lajstrom v ruke. To bol začiatok ďalšej administratívnej procedúry, ktorej dĺžku už asi sotva niečo prekoná.
Stručne napísané: ak chcem poberať peniaze z daného projektu, musím si dať v Španielsku homologizovať svoj titul. Z hľadiska zložitosti procedúry sme vybrali inžiniersky titul, lebo PhD by bolo na dlhšie a zložitejšie. Okrem pasu na to potrebujem originál diplomu a výpis absolvovaných predmetov v štúdiu aj s ich časovou a kreditovou hodnotou. Zo všetkého popri origináloch španielske kópie od súdneho prekladateľa.
Asi dva celé dni pracovného času mi zabralo ujasňovanie si detailov, hľadanie vhodného prekladateľa a príprava výpisu predmetov v spolupráci s ochotnými kolegyňami na našej fakulte v Žiline. Španielske preklady (super, dalo sa to v Žiline, za 73 Eur) spolu s originálmi ma už vraj čakajú na miestnej pošte (putovalo to 4 dni), a keď ich čo najskôr podám na úrade tu v Zaragoze (ďalších 90 Eur), tak vybavenie homologizácie bude trvať ešte 6-12 mesiacov. No, snáď to dostanem pred návratom domov.
Namiesto záveru
Úvodná téza sa potvrdila. Podľa toho čo čakáte, podľa toho vás byrokracia poteší alebo zaskočí. Tak či onak, takéto drobnosti pridávajú to správne korenie pobytu v zahraničí, no nie?
