Možno aj blog. "Budeš písať zo Španielska blog? Celkom radi by sme si prečítali.", prekvapil ma na konci svojej skúšky z Manažérskej komunikácie pred sviatkami jeden zo študentov a súčasne Aiesecárov, ktorí spolu s ďalšími skvelými jednotlivcami ozvláštnili a spríjemnili môj náročný tohtoročný zimný semester.
Blog, hm. Túto vymoženosť poznám, ale nepoužívam. Nemám na ňu čas, a to nielen na písanie, ale ani na čítanie. Viem, že po nete je veľa skvelých bloggerov, z ktorých článkov by sa dala získať toľká inšpirácia. Mám kopu kamarátov, ktorí blogujú. A majú aj neobyčajné zážitky v rôznych kútoch planéty. Ale keby som ich začal čítať, jeden článok, druhý, tretí... tak môžem zabaliť svoje budovateľské ciele na katedre a mimo nej. Takže až doposiaľ rezervovaný postoj. Zmení sa niečo práve teraz? Bude otázka môjho študenta tým kľúčovým impulzom? Uvidíme...
Teta po mojej ľavici sa práve zobudila. Postriebrené vlasy, prísny výraz tváre, knižka na kolenách a najmä notebook, ktorý po príchode vyložila na poličku, mi nahovárajú, že asi patrí k inteligencii a možno by vedela aj nejaký cudzí jazyk. Nakukla mi na obrazovku notebooku a už zasa číta. Baterku mám ešte asi na hodinu, potom sa jej snáď povenujem. Ak zasa nezaspí.
Práve sme zastali na mýtnej stanici na šesťprúdovej diaľnici. Vonku je už dlhšie tma a za oknom hra množstva drobných svetielok Barcelony. Pomaly sa tratia. Na obrazovke nad vodičom vystriedala informácie o polohe vozidla a parametroch aktuálnej jazdy akási kreslená rozprávka. Nič nepočuť, asi si treba strčiť slúchadlá do diery pri sedadle. Inteligentné. Nevnucujú mi program. Len vodičovo rádio by mohlo byť trochu tichšie.
Najintenzívnejšie zážitky bývajú hneď po príchode do novej krajiny. To viem dobre z teórie i praxe. Veď pomaly ukončím tretiu desiatku navštívených krajín v živote. Aj preto si človek myslí: "už som toho zažil, ďalšia nová krajina ma snáď nerozhádže...". Dnes je však predsa len zopár noviniek.
Pred chvíľou som si uvedomil, že som si vôbec neposunul hodinky! Až dosiaľ som žil v tom, že Španieli sú o hodinu za nami. Nie sú. Prvý predsudok zničený.
Autobus vyrazil zo stanice takmer na sekundu presne o 18:00. Kde je španielska nedochvíľnosť?
Najsilnejším zážitkom dňa je však pre mňa nástup na let. Vedel som, že moja batožina má isto viac ako povolených 20 kíl pre let spoločností Iberian Airlines / Clickair. Kufor a batoh však mali dokopy 43. "Nedá sa inak, cestujem na dlho." Zhovievavá stewardka ma poslala zaplatiť len za 18 kíl. Jedno kilo stojí 10 Eur... Do kelu. 180 Eur je viac ako cena letenky, čo som si pred necelým mesiacom kúpil cez internet (cca 130 Eur). Ako tak pozerám dozadu, pár kíl som možno mohol nechať doma, no moc nie. Veď idem na rok. Nuž náklady príležitosti.
Už som si to aj porátal a vyšlo mi, že celá cesta po trase Žilina - Praha - Barcelona - Zaragoza v poradí vlak, lietadlo a autobus, spolu s presunmi MHD a nadváhou ma vyjde asi toľko, koľko by ma bola vyšla cesta vlakom, nad ktorou som na začiatku uvažoval. A ani časovo veľa neušetrím. Ak dorazíme načas, tak rozdiel medzi odchodom a príchodom bude 32 hodín, kým vlakom som našiel spojenie za asi 36 hodín. Aj keď od 32 treba odrátať asi 14 hodín, ktoré som venoval návšteve našich starých rodinných známych Tirnerovcov v Prahe, spolu s prespatím. A dobre mi to padlo.
Pre vlak by som mal aj ďalšie argumenty, no nebudem ďalej rozoberať. Cestu späť možno absolvujem po zemi. A možno aj niektorú medzi tým. Potom bude porovnanie objektívnejšie.
Teta už zasa spí. Knižka sa jej zatvára. Mám jej ju otvoriť, aby nestratila niť? Už netreba, už je zasa hore.
Ďalšie zážitky? Oceňujem bezbariérový prístup. Toho som si v Barcelone moc neužil. Na letisku áno, no keď ma letiskový autobus vypľul na námestí pri univerzite, tak nepočúvajúc radu šoféra, aby som si hľadal autobus č. 54, spýtal som sa mladíkov na cestu na autobusovú stanicu Nord znovu a tí mi odporučili metro. Tentoraz to bola plynulá angličtina, predtým od šoféra len po španielsky, a to sa po šiestich lekciách zo samouka predsa len môžete zmýliť... Tak som sa pustil eskalátorom dolu s 26-kilovým kufriskom v ruke, cca 20-kilovým batohom na chrbte (oboje úctyhodných rozmerov) a možno 3 kilami v notebookovej taške na krku. Len čo ma metro pojalo do svojich útrob na 1,35-eurový lístok, automatické schody nahradili kamenné - a na celý čas až do konca. Tuším na jednu výnimku. Fu, ešte že sa snažím držať aspoň v minimálnej forme aj doma a spravím viac ako desať kľukov. Niekto by si pomyslel: "Ty blbec, čo nejdeš taxíkom? Vari naň nemáš? Však už nie si chudobný študent..." To je síce pravda, no stále mám radšej mestskú dopravu pred taxíkmi. A chcem si dokázať, že to stále ešte zvládnem aj s tými fyzicky náročnými presunmi...
Baterka mi končí, tak aj ja. Zatiaľ. Hasta luego.
Rovnaký deň, štvrťhodinu pred jeho koncom.
Dorazil som do cieľa! Už sedím v izbe Turkyne Maral, študentky práva v Zaragoze cez Erasmus, ktorú som našiel vďaka sieti CouchSurfing. To je sieť na webe, cez ktorú sa dá získať ubytko zadarmo aj s pohostinnosťou, podobne aj Hospitality Club. A pohostinnosť bolo cítiť už vopred cez e-maily. Jej izbu mám na pár dní, kým si nájdem permanentné ubytovanie.
Nehovorila cudzím jazykom – tá teta z autobusu. Vraj iba trochu francúzsky a potom španielsky. Tak sa radšej venovala svojej knižke ako mne. A ja zasa Petriho sieťam, leitmotívu môjho pobytu v Zaragoze.
Záverečná fáza cesty mi pripravila ešte zopár orieškov na rozlúsknutie. Autobus meškal v cieli temer pol hodiny. Vypustil nás na nádhernej rozľahlej stanici autobusovo-vlakovej. Čumel som s otvorenými ústami. Moderná, nová, ideálne prepojené nástupištia vlakové a autobusové, no super skrátka. Pobral som sa k východu, ktorý bol dosť ďaleko – šiel som za davom. Dav ale šiel čakať na taxíky, čo nebol môj cieľ. Ja som hľadal autobus. Z vágneho opisu Maral som ho pred stanicou nenašiel.
„Však sa spýtaš ľudí, oni Ti radi poradia.“, písala cez sviatky Maral. A kde sú tí ľudia? 22 hodín preč, mrholí, nikde ani nohy... Napokon som zistil, že som si zvolil nesprávnu stranu stanice (zavrátil ma ojedinelý mladík) a po jej pozdĺžnom obídení (snáď 500 metrov...) nazad som našiel správnu zastávku a našťastie stihol aj (asi) posledný spoj dňa. Stále s 26-kilovým kufrom na kolieskach za sebou. Ešteže je dlažba ukážkovo rovná a bezbariérové prechody v okolí stanice tiež ešte voňajú novotou.
V centre po vysypaní z autobusu ešte zopár desiatok nadbytočných metrov, keď samostatný Mišo si je istý, že si všetko podľa nakuknutia do mapy na internete pred 3 dňami pamätá a nemusí sa pýtať debatiacich a očumujúcich tínejdžerov na zastávke. Aj si pamätá, no to by autobus nesmel prísť na námestie San Francisco z druhej strany, než predpokladal. Tak zasa nazad.
A po rozlúsknutí aj posledného orieška pri dobýjaní sa do domu som o 23:15 konečne v cieľovom byte.
Baterka sa nabíja, tak sa pôjdem aj ja, buď ešte na flám s Turkami alebo spať. Už je nedeľa 4.1.2009.
