Letné postrehy z balkóna na španielsku tému

"Máš taký pekný balkón. Prečo ho nevyužívaš?", zarazila ma včera večer Nemka Nicol, ktorá mi spríjemnila vďaka CouchSurfingu uplynulé 3 dni. Začal som v hlave loviť svoje dôvody a zistil som, že ani jeden neobstojí, pokiaľ je vaším cieľom žiť a nie iba prežívať... A tak som dnes opäť večeral na balkóne, tentoraz už sám. Štyri neveľké listy hlávkového šalátu zaliate kefírom z ruského obchodu, no nemeckej produkcie, a posypané trochou presolených slnečnicových semienok a doplnené kúskom celozrnnej bagetky upokojili môj neveľký hlad pred spaním a po (už pomaly tradičnom) neskorom príchode zo školy. Ďalší príklad mojej kuchárskej improvizácie, kde dávam dokopy aj netradičné potraviny z toho, čo je po ruke. A niekedy sa blíži koniec záručnej lehoty, ako teraz kefíru - bol to posledný mohykán zo štyroch téglikov, čo mi koncom júna doniesli slovenskí kamaráti na symbolickú oslavu narodenín, keď som robil ostatné halušky. Mimochodom posledné z troch balení bryndze zo Slovenska ešte mrzne v mrazničke, no najbližšie halušky budú asi až na jeseň. Kto by to okrem mňa jedol v tomto teple?

A propos, teplo. Dnes večer mi prvý raz mimovoľne preblyslo hlavou: tak dnes je naozaj teplo. Prvý raz až 22. júla, a to v Španielsku. Odhadujem, že mohlo byť aj cez tridsaťpäť, možno štyridsať stupňov ešte o dvadsiatej prvej hodine. Ak sa nečudujete, prečo až dnes, môžete pokračovať ďalším odsekom. Pre ostatných sa pokúsim vysvetliť. Jednak je Zaragoza na severe krajiny, takže tu býva naozaj teplo (teraz myslím teploty od 25 stupňov hore) sústavnejšie len v období jún-september (podľa správcu nášho bytu má Zaragoza len dve ročné obdobia: zimu a leto, a nič medzi tým), jednak sme vo vnútrozemí, teda menšia vlhkosť a teplo sa znáša ľahšie. Navyše moje terajšie pôsobisko leží v širokej kontline medzi kopcovitými oblasťami, ktorou sa silné vetry medzi Atlantikom a Stredomorím preháňajú najľahšie - a to vám poviem, niekedy je taký vetrisko, že na bicykli šliapem skoro nadarmo. No a v neposlednom rade mám dojem, že v posledných rokoch akosi oveľa ľahšie znášam horúčavy. Takže keď sa moje okolie sťažuje na neznesiteľnú horúčavu (rozumej cez 30 stupňov), ja si pomyslím ako hovorieva môj otec: "je fajn teplúčko". Prečo ľahšie? Nuž najskôr asi vďaka dvom podstatným zmenám v životospráve v posledných rokoch: takmer každé ráno studená sprcha a oveľa zdravšie stravovanie s vynechaním mäsa a tučných jedál, pokiaľ sa dá. Vďaka tomu druhému sa za niekoľko rokov upravila moja váha smerom dolu o cca 8 kg - zrejme prebytočný tuk, ktorý aj tak na mne nebolo až tak vidieť, ale isto cítiť vo vnútorných pocitoch. (Ak ste si práve pomysleli: "len sa toľko nevystatuj", tak vám odporúčam zmenu buď blogera alebo vášho postoja.)

21-ročná bohémka z bavorského Ingolstadtu chcela prísť pôvodne na motorke, no nezohnala nič na dlhé trate. Kde môže, rada chodí naboso, vraj po Austrálii cestovala zväčša tak. Sedieť na balkóne a pozorovať dianie na ulici celý večer ju uspokojuje, a to aj pri výhľade na betónom preplnené okolie s trochou zelene, ako z toho nášho. Tiež postrehla, že široko-ďaleko na okolitých balkónoch niet nikoho a ani známky po tom, že by to na nich niekedy žilo. Ale to jej nevadilo. Ani to, že sa toho k večeru už na ulici moc nedeje, teda ak nerátame husto premávajúce motorky z Telepizze, čo máme na rohu ulice (ich intenzita sa najmä v sobotu v čase 21-23h často blíži k jednej za minútu). A ani 2-milimetrová vrstva prachu na podlahe - v ktorej mi zostali odtlačky jej zadku a chodidiel.

Nuž, každý je z iného cesta. V jej rodičovskom dome sa vraj dekorácia upravuje každý týždeň, my u našich máme mnohé veci na svojom mieste už desaťročia. A tak, keď mi vyrátala, čo všetko jej chýba v mojej izbe, uznal som, že moje výhovorky dočasného bývania či neochoty prekutávať obchody sú prislabé. Obrazy na steny, ďalšie koberce či kreslo na lebedenie si už kupovať nebudem, ale po nejakej rastline by som sa ešte obzrieť mohol. Ak bude čas...

O podobné inšpirácie nie je v tomto období núdza. Ako už bola reč v úvodníku k ubytovacím sieťam, takáto esencia stojí častokrát za trochu námahy vydanej naviac. Je cestovateľské obdobie a my s Číňanom Levidom sme už asi jedni z mála v Španielsku ešte sediaci na zadku a "tvrdo pracujúci" aj o tomto čase, a tak si hostia u nás temer kľučku podávajú. Pred Nicol tu bola Lotyška Margita, ktorá si sama sebe posiela pohľadnice z ciest, aby si doma viedla evidenciu, ktoré jej ešte pošta nedoručila a ako dlho. Dnes večer mali prísť úplne prví Levidovi hostia po tom, čo sa minulý týždeň zaregistroval aj on. Dvaja Ekvádorčania, údajne teraz študujúci v Bratislave (!), sa však zatiaľ neukázali a asi nám doprajú trochu oddychu. No len do piatku, keď príde Talian Daniele, prvý informatik na zozname hostí. No a mimochodom, skoro som zabudol, už druhý týždeň nám dve izby obývajú Slovenka Martina a Španiel Oscar, čo sa zúčastňujú 2-týždňového umelecko-ekologického workshopu v Zaragoze. A tí su tiež plní zaujímavostí. 28-ročná Martina napríklad okrem dvoch rokov žije celý život mimo Slovenska, momentálne v Oslo, pričom z plejády jej bývalých bydlísk si pamätám len tri krajiny: Španielsko, Taliansko a Egypt. Opis jej nízkonákladového spôsobu života by si zaslúžil špeciálny článok na blogu, nuž a keď som sa pýtal, čo robia na umeleckom workshope, tak vraj: "preprogramovávame starú práčku"... No som zvedavý na ten výtvor, zajtra popoludní sa ho chystám omrknúť, snáď vyjde čas. Držte palce, možno bude ďalší článok pre blog.

No hodina sa práve naplnila (už je jedenásť). A okolo prešla ďalšia motorka z Telepizze. A ja sa snáď, riskujúc, že stratím aj tých najtrpezlivejších čitateľov, dostanem hádam k hlavnej myšlienke článku...

Ešte jedna odbočka - Levid prišiel z futbalu, ktorý som si dnes musel odpustiť, lebo si liečim členok. A práve teraz počujem z kuchyne praskať olej na panvici - jeho kuchárska aktivita kulminuje. Vyzerá to na ďalšiu neskorú večeru. Nezdravé...

No ale... o čom som to chcel - predtým, než uzavriem druhý večer strávený na balkóne? To najcennejšie, čo mi tento pobyt prináša, sú isto pracovné skúsenosti pod vedením svetovej vedeckej kapacity v oblasti Petriho sietí. Extrémne vyťažený človek Manuel má dlhoročne bohaté pracovné výsledky a všetci v jeho okolí sa o ňom uznanlivo vyjadrujú. Pre mňa je okrem iného zaujímavé sledovať aj jeho fungovanie z vodcovského hľadiska. Napriek vyťaženiu a nedostatku času na všetky aktivity stíha stretnutia s nadhľadom a úžasnou trpezlivosťou, hoci niekedy o takej siedmej večer je už unavený a premáha ho mikrospánok. Ja sa pri ňom často cítim, ako jeden z najnemožnejších kolegov, či presnejšie študentov. Trápim sa s nejakým problémom zopár dní a s ním ho máme po pár minútach vyriešený. Nezriedka mi vysvetľuje veci, ktoré sa zdajú byť pre neho úplne základné a cítim, že som ich už mal dávno vedieť. Je to dané aj tým, že som prišiel z iného prostredia a svojím vzdelaním som sa nehodil na túto pozíciu ideálne. Ale bojujeme, ja sa učím kopu nového a užitočného (pre moju odbornosť), už horšie je to s produkciou pre jeho projekt. Má úžasnú trpezlivosť.

Nuž a tento človek mi prišiel dnes asi o ôsmej potriasť pravicou a zaželať príjemnú dovolenku. Minimálne do 20. augusta sa neuvidíme. (Práve sa dve motorky Telepizze na chodníku skoro zrazili.) Konečne oficiálne voľno. Aj preto asi táto múza - z uvoľnenia. Niežeby som nemal naďalej v zozname kopu vecí, čo chceme vo výskume spraviť, a treba čo najviac do ďalšieho stretnutia, aby som dohonil pridlhý čas zorientovávania sa v tejto oblasti, ale predsa cítim uvoľnenie. Posledných desať dní (včítane celého víkendu) som makal, čo to dalo. Želaný výsledok to celkom nedalo, no aj tak dobre. A aby ste si nemysleli, že sa všade v Španielsku takto maká. Zhruba od začiatku júla, podobne ako u nás, sa postupne ľudia odoberajú na dovolenku. Vtedy oslabli aj davy študentov na chodbách a v jedálni miestnej reštaurácie. Tá úplne prestala variť od 13. júla. Od rovnakého dátumu nám aj klimatizáciu v budove vypínajú presne o 13:56 (na mojom počítači), a tak viac ako polovicu dňa si užívame krásny teplý vzduch zvonku. Do budovy sa po druhej dostanete iba na špeciálnu čipovú kartu a zhruba pred týždňom nám k univerzite prestali premávať aj autobusy MHD. Chúďa Hanife, turecká doktorandka v našom labáku, pre jej fyzicky málo udržiavané telo je tých dvakrát 400 metrov naviac denne v teple zaberačka. A my cyklisti sa len usmievame. :-)

Keď sa ma ktosi ešte pred letom spýtal, že pod ktorým vedúcim pracujem, a ja som odvetil, že profesor Silva, tak súcitne zakrútil hlavou - vy si moc prázdnin neužijete... Ale ja nebanujem. Dovolenku si síce plánujem len úchytkom, len pred dvomi týždňami sa ujasnili jej termíny a podrobné plánovanie cesty po Španielsku začnem len zajtra, ale hlavná náplň pobytu je zatiaľ uspokojivá. Takže ak pre mnohých je Španielsko skôr synonymom letného oddychu, pre mňa má aj inú príchuť. A treba povedať, že zatiaľ tiež príjemnú.