Od prvého výletu do Pyrenejí som sa osem týždňov nepohol z mesta, pričom pracovné zanietenie mi zabralo aj veľkonočné voľno. To je aj na sporadického návštevníka prírody silná káva, takže posledné dni mi už dobíjanie batérií v zeleni chýbalo. Navyše som zvyknutý každý rok o tomto čase so svojimi žilinskými kolegami a kamarátmi podnikať niekoľkodňový pochod s vyvrcholením na kopci Minčol. Toho som sa tento rok po hádam 6-7 vydaniach za sebou prvý raz zriekol s odôvodnením, že Pyreneje sú bližšie.
Zaragozskí kolegovia, ktorí organizovali marcový snežnicovo-bežkový skupinový výjazd do národného parku Ordesa a Monte Perdido žiadne ďalšie akcie neavizovali, tak som to skúsil cez univerzitný horský klub. Tam ma však stopla nutnosť obstarať si až dva preukazy v úhrnnej cene minimálne 72 Eur. Tretia možnosť bola pohľadať členov sietí Hospitality Club a Couch Surfing (o nich ešte bude reč zvlášť) a nájsť medzi nimi nejakého miestneho nadšenca, čo ma vezme so sebou. To napokon vyšlo skvele a mám za sebou nádherný predĺžený víkend.
Z cca 30 oslovených mal pre celý víkend voľno iba Francúz Fabien, ktorý v známom pyrenejskom turistickom centre Jaca pracuje asi 8 mesiacov. Síce vďaka liečeniu silného výronu členku avizoval, že ešte nemôže športovať, no neva.
Piatok, 1. mája, 8:30. Poloprázdny autobus odráža zo zaragozskej "multimodálnej" stanice, ako tu honosne volajú modernú horu skla a betónu prichyľujúcu spolu vlaky a autobusy pod jednou strechou. Okrem "ranných vtáčikov" (na španielske pomery) je tu zopár mladých flamenderov, ktorí po prebdenej noci smerujú domov do mesta Huesca, jedného z troch väčších centier v Aragóne. Jeden taký sa mi rozťahuje aj na mojom objednanom mieste. Keďže všetky dvojsedačky už majú aspoň jedného cestujúceho, musím sa zmieriť so zníženým pohodlím.
Pred jedenástou ma už na stanici v Jace víta krívajúci Francúz, ktorý taktiež celú noc nespal – vraj ho zlákal predsviatočný flám časti účastníkov oslavy, ktorej hlavné podujatie stíham aj ja. Ide o sviatočnú spomienku na historickú bitku v roku 758, v ktorej vraj Jačania v malom počte a slabo vybavení odolali v prvý májový piatok náporu maurskej presily. Keď dochádzalo k najhoršiemu, vydali sa z mesta na pomoc vojakom ženy v zásterách. Odraz slnečných lúčov od ich biednych bojových nástrojov v diaľke však vyvolal paniku u nepriateľa a Mauri ušli. Víťazi sa vrátili triumfálne do mesta, údajne nesúc na koloch nastoknuté štyri hlavy nepriateľských veliteľov.
Stal sa z toho sviatok národného významu, na ktorý sa každoročne zbieha hromada turistov. Tak to je aj v piatok, tohto roku nielen prvý májový, ale aj prvomájový – tisíce ľudí lemujú ulice v centre mestečka pri opakovaní triumfálneho príchodu víťazov do mesta. My s Fabienom sledujeme pochodujúcich rytierov, miestnych radných na čele so starostom, hudobníkov či vyparádené ženy v dobových kostýmoch držiace za ruky malé deti a rozhadzujúce karafiáty, z obrubníka na centrálnej ulici s príznačným názvom: ulica prvého májového piatku... Nechýba stredoveký trh, výstrely z kanóna, či spievanie hymny. Ale tiež množstvo práskajúcich petárd, čo je doménou šarvancov po celom mestečku dlho pred i po udalosti. Takže si pripadám, ako keď sa v Žiline po celý december testuje pyrotechnika na oslavu nového roka.
Byt v novostavbe, v ktorom býva znalec španielsko-francúzskych pomerov spolu s (už) bývalým quebeckým hokejistom Philom, ma zaujal na prvý pohľad množstvom svetla a svojou atmosférou miešajúcou zánovné priestory s moderným i starobylým nábytkom. A aj debničkou bio-zeleniny, ktorá načína poznávanie kulinárskeho kuchárskeho štýlu hostiteľa v praxi – podobne ako ja, varí z toho, čo práve má, a tak, ako mu to práve príde. Web stránka so zoznamom predajní bio-potravín a fair-trade v Zaragoze je jedným z príkladov inšpirácie z tohto víkendu, ktorú sa chystám využiť.
Kým hostiteľ zaliezol doháňať noc, ja zaliezam po nájdení pútnickej cesty sv. Jakuba do Compostelly, ktorá prechádza Jacou, konečne do zelene – pri hučiacej rieke Aragón. Nasledujúca prechádzka lesom a dvoma temer opustenými dedinkami so stretnutím len dvoch živých duší za tri hodiny začína plniť poslanie víkendu.
To sa plní najmä v sobotu, keď ma Fabien vyviezol na svojej dvojročnej škodovke Octavia až za hranicu do Francúzska a vytýčil mi výletnú trasu. Len čo sa nám podarilo vysomáriť z nezrovnalostí medzi mapou a realitou a nájsť začiatok chodníka, nastúpili korekcie plánov. Chodník plánu A, výstupu do sedla, okolo horského jazera a prechod ďalším sedlom späť do Španielska (prechod výškou cez 2000 m n. m.), je totiž beznádejne skrytý pod hromadou snehu. V pláne B, traverze okolo horstva, po počiatočnom nadšení chvíľami tiež „lovím“ chodník zavalený hromadami snehu. Keď som sa raz pri brodení prepadol do diery a nohy mi ostali visieť v medzere medzi snehom a skalou pod ním, spomenul som si na našu žilinskú kolegyňu, ktorá nás pádom do takej diery pred siedmimi rokmi navždy opustila. A hoci tamtá diera mala isto iné rozmery, začínam si dávať väčší pozor, kde do snehovej periny vstúpiť.
Napokon som vždy našiel stratenú cestu a neskôr aj Fabiena, ktorý sa po presune autom do cieľa cesty napriek krívaniu prekvapujúco rýchlo pohybuje. Skialpinisti, snežničiari i pár chodcov bez špeciálnej výstroje ako my a najmenej metrová snehová prikrývka, nádherné slnečné počasie, príjemných 18 stupňov a nádherné výhľady. Po hrebeni sa brodíme hlbokým snehom presne po hranici. Jedna noha v Španielsku, druhá vo Francúzsku a v národnom parku. Napokon som uvidel aj pôvodne plánované jazero – črtá sa pod hromadou snehu. A azda najlepší je zostup – veselé poskakovanie a príjemné prepadanie sa do mäkkého snehu, kde-tu aj po kolená. Videl som aj kamzíka na 50 metrov a dve padajúce lavíny v diaľke. Skrátka nádhera. Budem z nej čerpať ešte hodnú chvíľu.
V nedeľu ešte vystupujeme na kopec Peňa de Oroel, ktorý sa týči ako ochranca nad Jacou do výšky necelých 1700 m n.m. Komfortný výletík, kde polovicu vyše 800-metrového prevýšenia za nás zvládol Citroen Fabienovej kamarátky Couky a kde už je hromada pohybuchtivých turistov, excelentný výhľad a nijaké snehové hrozby, uzatvára pohybovú časť.
Bodku za vydareným víkendom však dáva až cesta domov. Prvý raz sa v Španielsku veziem vlakom. O hodinu dlhšia a o jedno Euro drahšia ako cesta autobusom, avšak s dostatkom pohodlia v poloprázdnom vlaku a krásnymi výhľadmi na horskú krajinu určite splnila moje očakávania. Hučiaci motoráčik s naklápacou skriňou staršieho dáta s pohodlnejším sedením ako v našom IC-čku najprv na starej horskej jednokoľajke nabral sekeru cca desať minút, aby ju potom upaľujúc po rovine z mesta Huesca dohnal aj za cenu nadmerného kývania sa, ktoré je trochu nepríjemné. Do Jacy a späť chodia tri vlaky denne, z toho dva až do horskej stanice Canfranc s veľkou impozantnou historickou staničnou budovou blízko hranice, ktorá zažila svoj zenit v časoch, keď sa ňou „premlelo“ veľa tovaru a cestujúcich pri prestupe do a z Francúzska (Španieli majú širší rozchod koľají ako väčšina európskych krajín).
O tom však už viac nabudúce – 16-kilometrový úsek pútnickej cesty od stanice až do Jacy je už v zozname zámerov. Snáď sa vydarí podobne ako posledný víkend.
