Mäso
Obrovské stehná rozvešané na hákoch ma v obchodoch upútali ako prvé. V blízkom Carrefoure lemujú vstup do potravinového priestoru – to aby ste vedeli, čím sa má začať nákup. Áno, je to symbolické, mäso skutočne vládne strave v Španielsku. „Vegetariáni to tu majú ťažké“, potvrdzujú mi noví kolegovia a kamaráti zo všetkých strán.
Tak napríklad vezmime si obed v našej univerzitnej kantíne. Ak za mäso považujeme aj rybacinu, tak len zriedka nájdete jedlo, v ktorom by sa mäso vôbec nenachádzalo. Ešte aj v tých jedlách, ktoré vyzerajú bezmäsito (napr. varená fazuľka so zemiakmi) sa nájdu aspoň zo tri miniatúrne oškvarky slaniny „pre chuť“... Minule som sa tešil na tanier šošovice až do momentu, keď som v ňom zazrel skrytý kus salámy. To píšem o tzv. prvom jedle, obdobe našej polievky, ktorá sa tu nejedáva. Druhý teplý chod pozostáva výlučne z kusa mäsa s hranolčekmi. Zo 4 možností na výber je však vždy jedno mäso rybacie. Ak vám ani to nevyhovuje, môžete si zobrať ako žolíka studený zeleninový tanier, no aj ten zvykne mávať nejakú „nezeleninovú ozdobu“ – napr. kôpku mäsa tuniaka alebo zopár tenkých rezancov šunky.
Nuž, ako vyzerá v týchto podmienkach výber preferenčného vegetariána, ako sa zvyknem nazývať? (To je taký, čo si vyberá zdravšie jedlá, pokiaľ môže, no inak zje všetko.) Niekedy sú to dva rôzne prvé chody, často prvý plus studený zeleninový tanier a len zriedka siahnem po druhom jedle varenom. Predstavu, že by som mal denne jesť hranolčeky, som si ešte stále neosvojil, aj keď ryby mi nevadia.
Okrem spomenutých dvoch chodov je štandardným obsahom obeda v Španielsku zákusok. V jedálni máme široký výber od sladkých koláčov, pudingov cez jogurty až po ovocie. Ak teda nemám vyložene chvíľku zvedavosti, že ako chutí to, čo tak pekne vyzerá, tak je asi jasné, po čom siahnem.
Sladkosti a káva
A práve jedenie sladkostí je ďalším javom, čo ma tu upútal od začiatku – a to som si ešte ani nesadol ku typickému španielskemu obedu. Stačí sa prejsť po ulici s obchodmi. Snáď na každých 100 metrov nájdete obchod s tzv. sušeným ovocím (Frutos secos). To, čo ja považujem za typické sušené ovocie z domova (sušené slivky, marhule, jablká a pod.) som tam doposiaľ nenašiel. Majú síce orechy a všelijaké semená, ktoré si môžete naporcovať podľa ľubovôle, no okrem toho aj množstvo všakovakých farebných cukríkov, čipsov či keksov. Že by v nich bolo tiež sušené ovocie? Keď som sa na túto nezrovnalosť pýtal päťdesiatnika Javiera, idúcky okolo takého obchodu tesne po debate na tému zdravá výživa a Španieli, iba ironicky pokrčil plecami: „Áno, tam smeruje španielska spoločnosť.“
Tretím fenoménom je káva. Pôžitkári Španieli ju pijú párkrát denne. Poviete si – však čo je na tom, to je predsa aj u nás. Tu je však okolo nej väčší rituál. Šálka kávy sa vychutnáva, ľudia si na ňu urobia čas a zájdu si do kaviarne spolu. Je z toho spoločenská udalosť, nie „za pochodu“ popri práci ako u nás. Je tu viac kaviarní a za mesiac pobytu som dostal viac pozvánok na kávu ako u nás za celý rok. Pre kolegov nie je bežný obed dobrý, pokiaľ ho nezakončia šálkou kávy. Dokonca doktorand Diego pije kávu s ľadom – aj v zime.
Nuž, dve jedlá, studená voda s ľadom, zákusok a za tým káva. Zatiaľ chránim svoj žalúdok od takej pestrej kombinácie. Som zvedavý dokedy.
Alternatívy?
Zdravšie potraviny tu kúpiť možno, no z našich obchodov som zvyknutý na väčší výber. Že máme na Slovensku (vďaka firme Alfa bio a ďalším) pestrý výber sójových výrobkov, ktorý nie je samozrejmosťou v iných krajinách, som zistil už vlani v Nemecku, keď som si zo Slovenska vláčil sušené sójové plátky, kocky či mlieko. Teraz ma čaká asi niečo podobné. Slovenská kamarátka mi potvrdila, že sa Španieli čudovali, keď im rozprávala o sójovom mäse.
Už som tu v Carrefoure síce našiel oddelenie zdravej výživy, no okrem menšieho výberu sú viaceré výrobky o dosť drahšie, prášok na sójové mlieko napríklad až štyrikrát! A aj celkovo sa mi zdá, že výber vločiek, semien, či potravín so značkou bio je viditeľne menší v pomere k ostatnému, napr. k čipsom, mäsu a sladkostiam.
Na druhej strane celozrnný chlieb a pečivo sa dajú štandardne nájsť dokonca pod dvomi názvami: „integral“ a „multicereal“. Zatiaľ netuším, v čom je rozdiel medzi nimi.
Veľkou lyžicou
Záverom ešte o jednom fakte, čo ma tu irituje dosiaľ asi najviac. Súčasťou štandardného obeda v jedálni je biela žemľa – zabalená v celofáne! Takisto príbor (vidlička + nôž + servítka) je zabalený v igelitovom vrecku! A to je navyše zalepené tak, že ho bez prederavenia igelitu otvorí snáď iba kúzelník. Alternatíva k nim v našej jedálni nie je, voľne uložené sú len lyžice a lyžičky. (Chvalabohu nie je to tak všade.) Zatiaľ som neprišiel na kĺb tomuto baliacemu šialenstvu. V Číne pred nedávnom vytvorili zákon na balenie čistých paličiek z hygienických dôvodov, keď mnohé reštaurácie nižšej úrovne majú problém s čistotou zďaleka nielen na toaletách. Žeby aj španielske kantíny?
Bielu žemľu oželiem ľahko, no s príborom je to horšie. Zvlášť pri pomyslení na vznikajúci odpad a zbytočné ničenie prírody takého obrovského rozsahu. Možno raz dospejem do štádia, že si budem nosiť vlastný príbor z domu ako u nás v Žiline na vysokej škole, keď pred vyše desiatimi rokmi otvorili novú menzu a nové príbory dostávali nohy príliš rýchlo. Zatiaľ som si vybral inú cestu: učím sa jesť všetko veľkou polievkovou lyžicou, aj špagety a hranolčeky. Veľkou lyžicou ako od Martina Kukučína.
