„Dobrý večer, můžu něco nabídnout?... Díky, mějte sa hezky, naschledanou... Dobrý večer, dáte si něco?... Díky, hezkou cestu, naschledanou... Dobrý večer, můžu něco nabídnout?... Díky, mějte sa fajn, naschledanou..." Už zasa sa blíži nejaký ukecaný predavač. Že ho to baví dookola opakovať rovnaké vety pri otváraní a zatváraní kupé?
Pri našom sa pristavil na dlhšie. Spolucestujúci chce niečo na minutie 1,25 euro. „Môže byť aj tá Snickers... A kde sa vzal český mladík na slovenských železniciach?" - „To je dlouhá historie... Maminka je Slovenka,... dělal jsem kouzelníka v Tatralandii,... fakt dlouhá historie... Chcete, ukážu vám kouzlo!" Oči som od notebooku zdvihol už dávno, začínam otvárať ústa.
V rukách sa objavila malá ružová šatôčka a po klasickom kúzelníckom triku zmizla. „Chcete? Já vám to vysvětlím! Fakt chcete?... Schovejte ten šátek ve své dlani..." Na to môj starší spolucestujúci berie šatku do rúk a neobratne ju skrýva v pravej dlani, aby ju nebolo vidno ako kúzelníkovi, ospravedlňujúc sa, že on na to nie je stvorený.
„Ale proč ne? Podívejte!" Kúzelník mu otvoril dlaň a z ružovej šatky boli odrazu ružové dámske nohavičky...
Tomu sa hovorí človek na správnom mieste, ktorý nech robí hocičo, tak sa tým baví. A aj vo vlaku slovenských železníc.
Po piatich minútach sa vracia. „Ten chlap si zaslúži za to číslo odmenu.", vravím si. Bežím za ním až do druhého vozňa a pýtam si minerálku. Malú, veľmi drahú, nikdy si vo vlaku nič nekupujem, pokiaľ neumieram.
„Za takú cenu by som nemal chuť!", precedil vedľa stojaci starší ujo významne. „Ani ja, ale keby ste vedeli, za čo ja vlastne platím, ujo...", myslím si cestou späť do kupé.
A môj večer po aj tak pestrom dni je ešte krajší. Ďakujem, pán P. Dvořák!