Intenzívnejšie vnímam medzigeneračné rozdiely. Na jednej strane mi začala vadiť, ba až ma iritovať relatívna pomalosť o generáciu starších kolegov (aby bolo jasné: nepíšem o všetkých, ale o typických predstaviteľoch). Napríklad porady. Nemal som rád, keď pri osobných stretnutiach ľudia hľadia do notebookov a nevenujú sa stretnutiam naplno. A zrazu to robím aj ja. Tým starším, ktorí sú evidentne nastavení na iný tok informácií a diania, resp. pomer rečí a činov, než som si zvykol ja. Inak by som sa nudil a veľmi by ma hneval neefektívnou poradou zabitý čas popri nabitom programe. Zvykám si. O miešaní osobných vzťahov do pracovných, o braní pracovných záležitostí osobne, o strachu urobiť jeden krok naviac mimo davu už ani nepíšem. To vidím už dlhšie a zvykol som si s tým počítať.
Na strane druhej sú moje prednášky pre mnohých súčasných študentov, o generáciu mladších, ak súhlasíme s názorom, že už desať rokov je veľký rozdiel, málo atraktívne. Väčšina ich ignoruje, keď zistí, že je v nich primálo korenia, multimédií, herectva, provokujúcich vtipných diskusií. Byť komunikatívny, férový a rovnocenný vo vzťahu učiteľ-študent - to už nie je nič extra, to berú za samozrejmosť. Čo bolo v našich krajoch relatívne nové pred desiatimi rokmi, to už je teraz pre mladých štandard, vyžadujú to. Vysvetľované detaily sú často nezaujímavé, priveľa hocako plastických príkladov zbytočne zdržiava... „Však je to jasné, poďme ďalej, nech to máme rýchlo za sebou."
Jasné. Ak si uvedomíme, čo majú tí ľudia za sebou, jedni aj druhí, tak ich správanie a názory pochopíme lepšie. Ale pri tom zostať nestačí. Treba hľadať cesty k sebe. Venovať energiu na toleranciu neduhov staršej generácie, akokoľvek sa nám zdá premrhaná. Aj oni boli tolerantní, keď učili nás. A druhým smerom zasa inovovať, kráčať s mladými, učiť sa nové technológie, ktoré oni zvládajú ľavou zadnou. Výučbu, ale vlastne akúkoľvek vzdelávaciu aktivitu viesť zážitkovým spôsobom, neformálne, úplne vylúčiť autokratické postoje vo vzťahoch, zbytočné mocenské prejavy. A, hoci to píšem nerád, naučiť sa vysvetľovať veci inak - rýchlejšie, stručnejšie, bez priveľa detailov a komplikovaných vysvetlení - a tieto poskytnúť, len keď sa zjaví výnimočne zvedavá hlava, pripravená a motivovaná zvládnuť aj niečo detailnejšie hlbšie a náročnejšie.
„Kam to povedie? Nuž bohatí budú ešte bohatší, chudobní ešte chudobnejší, múdri ľudia ešte múdrejší a hlúpi budú ešte hlúpejšími...," jasne a prosto otvoril i uzavrel debatu o tom, kam tento svet speje, 50-ročný Američan v Budapešti. Jasné ako facka! To čo sa deje doteraz (teda prehlbujúce sa extrémy) v spoločnosti, nemá dôvod sa zastaviť... pokiaľ sa nestane niečo veľké a nečakané: nejaká transformácia spoločnosti od individualizmu smerom k spolupráci, komunitám.
Toto slovné spojenie sa spomínalo v súvislosti s koncom sveta koncom minulého roku. Že keď už nenastal, tak že sa asi čoskoro preklopí kritická masa kultúrnych tvorcov (podľa wikipedie: ľudí, ktorí sú optimisti do budúcnosti, milujú prírodu, autentickosť vo vzťahoch, sú aktívni v sebarozvoji i v spoločnosti, najčastejšie ako dobrovoľníci, neuspokoja sa s priemernosťou...) a v spoločnosti sa začnú diať nevídané pozitívne veci. Po zhliadnutí vyššie uvedených filmov tomu aj pomaly začínam veriť. Ale najmä popri čoraz sa zvyšujúcejšej intenzite podobných prejavov v mojom okolí a hlavne medzi mladými ľuďmi, ktorých stretávam v univerzitnom prostredí. A nielen tými ľuďmi, čo sa zmestia do uvedenej definície. Aj tí, čo ešte zatiaľ spia sladkým spánkom študentského života a konzumnej spoločnosti, majú potenciál sa naladiť na takúto vlnu, keď naplno precitnú zo svojho sladkého ´málorobenia´ pre svoju budúcnosť do tvrdej reality po skončení školy a zaradení sa na úrad práce. Istým spôsobom mi ich je ľúto, že vďaka menšiemu rešpektovaniu autorít (ako to bolo za našich čias) sa vyvíjajú viac autonómne a rebelsky. Potom to na nich možno doľahne silnejšie. Ako hovorí kolegyňa: „sú dezorientovaní v tomto svete."
Nuž ´the things are perfectly all right´ (veci sú v úplnom poriadku). Tak ako majú byť. Každý si za to, kde je a čo je, môže v prvom rade sám. Respektíve môže za to okolie, ktoré ho vychovalo a do života nasmerovalo. A vlastne aj schopnosť niečo zmeniť vo vlastnom osude nám bola do značnej miery implantovaná výchovou a životnými skúsenosťami. Takže neodsudzujme sa za to, kto aký je. Berme ho takého, aký je, cíťme s ním a snažme sa pochopiť jeho videnie sveta. Či už je to príslušník staršej generácie v dôchodku (ktorý sa právom môže cítiť, akoby do tohto nového uponáhľaného sveta nepatril) alebo stratený člen nastupujúcej generácie. Ak však máme v sebe aspoň štipku chuti, odvahy a potenciálu zmeniť sa, tak skúsme sa pridať ku kultúrnym tvorcom, snažme sa vyhladiť hrany, ktoré v živote máme - hľadajme a riešme dôvody nespokojnosti s inými ľuďmi, budujme komunity (miesta premeny), dávajme jeden druhému viac ako žiadame.
A potom trend, ktorý sa už začal a je na mnohých miestach okolo nás, bude ešte silnejší. A možno zdoláme krízu (v prvom rade spoločenskú, až potom ekologickú, či ekonomickú) pozitívnym spôsobom skôr, než ona pohltí nás všetkých.
