Popoludní sme sa rozprávali s mladšími kolegami na fakulte. Sme nespokojní so stavom vecí. Vadí nám rad vecí na všetkom: výskume, výučbe, hodnotení i ohodnotení. Keď som ale nadhodil, prečo nereflektujú na pokusy o účasť na skoro pravidelných fakultných diskusiách, kde sa snažíme hľadať cestu k sebe, snažíme sa diskutovať a posúvať veci na vyššiu úroveň, už padali výhovorky. Alebo mnohí nepovedali nič.
Ak chceme niečo zmeniť, musíme sa angažovať. Musíme na to vynaložiť energiu a navyše sa naučiť komunikovať nielen so svojimi rovesníkmi a súkmeňovcami, ale aj s tými, čo sa narodili o desiatky rokov skôr, čo zažili viac z iného režimu i iného spôsobu života než ja. Keď to skúsime, zistíme, že to nie je ľahké. A tak sa radšej vrátime do radov apatickej väčšiny, ktorá buď nerobí nič alebo nanajvýš kritizuje pri pive.
Tak sa potom nečudujme, aké máme pomery vo svojej inštitúcii, aké máme vedenie mesta, parlament, vládu či prezidenta. Úplne reflektujú náš záujem o veci, ktoré sú mimo nášho súkromného okruhu. Keď sa neangažujeme, tak sa nesťažujme.
Večer na Stanici nám v kvalitnej diskusii o holokauste a potrebe vyrovnania s ním doktor Hašto pripomenul starý Millgramov sociálno-psychologický experiment, z ktorého vyšlo, že až 65 percent ľudí dalo prednosť rešpektu k autorite pred vlastným úsudkom a prevzatím zodpovednosti za svoje konanie: dávali čoraz silnejšie elektrické šoky, lebo im to vedúci prikazoval, aj napriek tomu, že sa obeť všemožne vzpierala a dávala veľa podnetov na zamyslenie sa testovaným ľuďom "z ulice". Okrem iného tento výsledok nabáda k zamysleniu, dokedy máme nasledovať svoje autority a kedy by sme sa im mali postaviť. Kde je tá hranica medzi tým, či nás vedú tam, kam chceme, alebo nás manipulujú po svojom?
V ideálnej spoločnosti by sme sa mali všetci podieľať na správe vecí verejných. Nie všetci naraz, ale striedať sa. Čiže aspoň časť svojho života viesť svoju inštitúciu, starať sa o ľudí vo svojej obci alebo meste alebo minimálne o svoj vchod v paneláku či ulicu rodinných domov. Robiť niečo pre komunitu, v ktorej žijeme. Ak nechceme opustiť svoje teritórium práce a aktivít, tak si vyhradiť napr. 10% svojho času a kontinuálne venovať časť svojej energie komunite.
Keď to spravíme, tak odrazu zistíme, že zaviesť nejaký systém alebo ho čo len trochu pozmeniť nie je vôbec také ľahké, ako sa zdalo pri pive. Koľko energie sme v lete vložili v Mulici na vylepšenie podmienok pre občanov v oblasti mobility v Žiline. Diskusie, obhliadky, skúmanie, vzdelávanie sa vo veciach, ktoré by podľa nás malo robiť mesto. Ale nerobí, resp. robí v miere, ktorá nám pripadá príliš obmedzená, nekvalitná. Áno, jednoduché veci spravia. A niekedy tak bleskurýchlo, až to vyráža dych. No len čo príde na náročnejšie kusy, kde treba trochu osobnej statočnosti, intenzívnejšieho záujmu o svoju oblasť pôsobnosti, kde treba ísť proti autoritám a zavedeným (starým a už neadekvátnym) zvyklostiam, tak to sa už radšej stiahneme do ulity.
Chceli sme, aby sa občanom pri železničnej stanici vychádzalo s kuframi, kočíkmi a inými vecami na kolieskach z podchodu ľahšie. Preberali sme to s úradníkom. Povedal, že je to súčasťou rekonštrukcie Národnej ulice, do ktorej schodisko ústi. Ulica je zrekonštruovaná, schodisko tiež. Koľajničiek tam nieto. Pátrali sme prečo. Úradník, čo nám dal sľub, nás poslal za úradníkom, ktorý viedol rekonštrukciu. Keď som na neho e-mailom "vybehol", vrátili sa mi výhovorky, prečo to nešlo.
Nesťažujem si. Asi som nespravil dosť pre to, aby tam tie koľajničky boli. Nenapadlo mi, že treba pozerať na prsty viacerým úradníkom a počítať s tým, že na žilinskom mestskom úrade nie sú jednotlivé oddelenia dostatočne skoordinované. Ale je to príklad, ako to nejde dobre. Ak by však aktívnych občanov v meste, ktorí prekročia svoj osobný tieň a vložia nohu do zatvárajúcich sa dverí systému okolo nich, bolo viac, tak by tie oddelenia asi boli skoordinované, lebo by museli - pod tlakom verejnosti. Alebo by tam boli ľudia, ktorí dokážu prekročiť svoj osobný tieň. Ale nie sú, nemusia. Lebo je prislabá kontrola.
Takže, ak vám niečo vadí, nenechajte sa iba viesť a nenadávajte. Pohľadajte, kde môžete niečo vyriešiť a rozvíjajte svoje osobné vodcovstvo. A nečakajte okamžité výsledky. Už tá akcia a každé malé víťazstvo dajú energie viac, než séria ponos pri pive.
P.S. Tento text vznikol pred vyše rokom, v októbri 2013.
