„Ak chceš, môžeme navštíviť ešte ďalšie byty. Vyhľadať adresy na internete, zavolať a zájsť tam. Bez problémov.“ povedala mi Maral, keď sme sa vrátili z prehliadky štvrtého bytu v úvodnom výbere. „Nie, stačí mi to, ďalšie hľadanie by bolo asi márnením času a veľa by neprinieslo.“ odvetil som až prekvapujúco isto. Kedysi by som na tomto mieste hľadal ďalšie informácie, špekuľoval, dumal, porovnával, bojoval o každých 10 Eur mesačného nájomného. Teraz nie. Dva z navštívených bytov na mňa spravili veľmi dobrý dojem a nemal som chuť zabíjať ďalšie peniaze, čas a energiu troch ľudí na neistú pridanú hodnotu. Napokon bolo ťažké už aj toto rozhodovanie, ktorý z dvoch si vybrať. Vnútorný hlas ma poslal do drahšieho, no krajšieho. Verím, že som spravil dobre a už sa tým ďalej nezaoberám.
Všetky byty mali niekoľko spoločných znakov, predpokladám, že bežných pre bývanie v Španielsku. V prvom rade som v žiadnom nevidel ani jeden koberec a všade len kamenná (mramorová) podlaha (tuším v jednom inzeráte som zazrel parkety uvedené ako špecialitu). Logické zdôvodnenie nájdeme ľahko: studená podlaha trochu zmierňuje letné horúčavy. Toto platí nielen pre bývanie, ale aj pracovisko – všade na univerzite, kde som bol, to tak je. Ak máte nohy citlivé na chlad, nič moc. Trochu som to spočiatku cítil, keď som posedel dlhšie v labáku v športových topánkach. Odkedy chodím v prezuvkách s dobrou izoláciou, už som si to nevšimol.
V prenajímaných bytoch, v ktorých bývajú „pozbieranci“ z rôznych končín i fachov, ako som i ja teraz, obýva každý jednu izbu a spoločné priestory tvoria – nič prekvapujúce – obývačka, kuchyňa, predsieň a pozor, až dve kúpeľne, často obidve vybavené aj záchodom. Celkom luxus na naše podmienky. Zaujímavé je, že v niektorých bytoch (ako aj v našom) je jedna z nich umiestnená v rámci jednej z izieb, teda ak ju chcete využiť, musíte vstúpiť do danej izby. Úmysel projektanta bol jasný: daná izba bude spálňou pre rodičov a kúpeľňa je pre nich a ich nočné... hm, jasné, pohodlní pôžitkári Španieli.
Ak ale byt neobýva rodina, ale „pozbieranci“, tak by bol jeden zvýhodnený toľkým komfortom a ostatní traja by museli zdieľať spolu druhú kúpeľňu! (Za pochopiteľného predpokladu, že vstúpiť bez dovolenia do cudzej izby sa považuje za viac než faux pas.) Nuž u nás to prenajímateľ vyriešil jednoducho: do danej izby šupol obývačku a z obývačky spravil spálňu pre jedného z nás. Výsledok? V obývačke máte televízor tak blízko gauča, že ho my dlhší môžeme pomaly špičkou nohy zapínať – samozrejme v polohe takmer ležmo na gauči. No a moja spálňa (ktorú som si vybral súc prvý obyvateľ po renovácii) má k štandardnému vybaveniu aj tanečný... hm, tanečnú podlahu pre minimálne päť párov. Devätnásť metrov štvorcových oproti jedenástim u ostatných. Za tú istú cenu nájomného.
A tak tiež špekuľujem, ako zorganizovať spomínanú párty. Ak príde naozaj všetkých cca 20 pozvaných ľudí, tak sa do obývačky nezmestíme a zostane nám najväčšia izba – moja...
Z obidvoch spomenutých izieb je aj východ na balkón nad ulicou, ktorý sa ťahá pozdĺž celej jednej strany bytu. O ňom zreportujem ale neskôr – keďže je zima, ešte som ho moc nezanalyzoval. Vyplýva však z toho, že moja izba a ešte jedna z menších, sú označované ako „exterior“, čiže s výhľadom do ulice. Ostatné izby (s nálepkou „interior“) a kuchyňa vás potešia jedine pohľadom do kamenného priestoru vnútri domu, kde okrem múrov vidieť jedine okná ďalších takýchto nešťastných izieb. Ani neviem, ako ten priestor nazvať – átrium? Na to je to moc malé. A nie je tam nijaká zeleň. Že by nám poradil nejaký architekt alebo staviteľ?
Nuž a tu je pochopiteľné, prečo som si napokon vybral túto izbu – súperila vo finále s izbou v inom peknom byte. No tam by som bol prišiel ako posledný – vyplniť uvoľnenú izbu – a vítajúci brazílsky študent Jonathan mi jasne povedal: „uvoľnená je síce izba ‚exterior‘, ale do nej sa sťahujem ja, a ty môžeš ísť do mojej, ktorá je ‚interior’“. A šance na izbu „exterior“? „No ak sa niekto v priebehu roka odsťahuje, tak potom...“ a aj to by som bol asi až druhý v poradí na vnútorné sťahovanie. Tak si chlapci informatici môžu naďalej hľadať nejakú „chicu“, ako chceli, nebudem im v tom brániť.
Tieto vnútorné priestory vytvárajú Španieli možno preto, aby bol zdroj chladnejšieho vzduchu pri horúčavách, a o to to bude v izbách „interior“ príjemnejšie. Dedukujem. V každom prípade silnou nevýhodou je, že je tam málo svetla, a to tak, že v kuchyni ráno na svitaní bez žiarivky nevidím, či držím lyžicu alebo vidličku.
Zaujímavá je tiež lokalizácia bytov. V niektorých domoch treba trafiť aj správne schodisko, resp. výťah (lebo sú napr. dvoje oddelené, každé vedúce k iným bytom), no a na poschodí sú byty označené písmenami. Tak napríklad 2`C v adrese za číslom domu na ulici neznamená iné, než byt C na druhom poschodí.
Na prvý pohľad pôsobil náš byt veľmi útulne a dojem na mňa spravili izby tým, že boli novo vymaľované i novo zariadené. To už neplatí o kuchyni a kúpeľniach, čo som si všimol až po nasťahovaní. V kuchyni sú napríklad jasné stopy po dlhodobom vyprážaní na oleji (k tomu sa vrátime pri téme jedla). Už teda chápem, prečo je kuchyňa kompletne okachličkovaná, včítane stropu. Všetko ostatné okrem kachličiek ťažko skryje vyprážacie orgie predchádzajúcich kuchárov. A keďže pri mojom nasťahovaní ešte nebolo všetko úplne nachystané, resp. teta upratovačka nechala pár skrytých miest neočistených („Čo tu robila celé dva dni? Pozerala televíziu?“ čudoval sa Carlos, zástupca prenajímateľa), aj menej pozornému oku tento detail neunikol.
A hoci sa ešte aj 2 týždne po mojom nasťahovaní doťahujú detaily v ďalších izbách, nejaké čistenie ešte zostane na mňa a ani Internet nemáme ešte vyriešený, aj tak nebanujem, že som si to tu vybral. Po tom, čo sa podarilo zapojiť kúrenie, teplú vodu i sporák zanedlho po mojej sťažnosti tu na blogu, už je tu fajn.
Že v čom bol problém? Pri zapnutí bojlera na kúrenie a teplú vodu – to neviem. Carlos spravil nejaké čáry-máry, odpustili sme trochu vody a odrazu to šlo... a keďže Carlos na mňa po španielsky a ja na neho po anglicky, pričom navzájom sme si dosť málo rozumeli, tak som sa o vysvetľovanie ani nepokúšal požiadať. Sporák bol zapojený stále, tam bola chyba v mojom prijímači: nezvyknutý používať keramickú platňu som sa nedostatočne pohral s dotykovými vypínačmi navrchu, ale nechal sa zlákať k otáčaniu kohútikov zboku, čo tam zostali po plynovom predchodcovi a pochopiteľne nefungujú. Keď mi Carlos ukázal, ako sa zapína sporák jednoduchým dotykom, šiel som sa prepadnúť od hanby...
No a pomaly sa začína riešiť aj moja samota. Od 1. marca má rezervovanú druhú izbu „exterior“ nejaká juhoamerická doktorandka a do jednej z vnútorných izieb sa práve dnes večer nasťahoval nový obyvateľ. Je to štyridsaťdeväťročný elektronický inžinier Javier, ktorý sa vraj „nechal vyhodiť“ zo spoločnosti Telefonica po dlhých rokoch vernosti (zoštíhľovanie), aby až do dôchodku poberal 70 percent predchádzajúceho platu, a pri tom môže pracovať inde. A tak to aj patrične využíva – práve ho vzali na miestnu strednú školu technickú ako učiteľa na niekoľko mesiacov. Tak bude u nás prespávať cez týždeň, kým víkendy bude tráviť so svojou rodinou v meste Logroňo, vzdialenom temer 200 km. Takže prípadná ponorková choroba s ním asi nehrozí. Navyše je jedným z mála Španielov, ktorí sa veľmi snažia oprášiť svoju angličtinu a radšej trápiť seba ako moju španielčinu v plienkach. Po prvom večeri to vyzerá nádejne, možno si budeme rozumieť aj bez nôh a rúk. Uvidíme, ako dlho to vydrží.
Inak s tým súkromím je to tu dosť relatívne. V tichu vlastného bytu občas počuť veľmi čudné zvuky. Väčšinu z nich som už dokázal dekódovať, hoci občas ešte divne zašramotí za niektorými kachličkami. Tak napríklad viem presne, kedy rodina bývajúca nad nami sadá k stolu: počuť rozkladanie tanierov na stôl a potom krik pribiehajúcich šarvancov. Mimo jedla im zasa po kuchyni ťapká po chvíľkach (asi) pes – predstavujem si ho ako malého dlhého jazvečíka korzujúceho po celom byte. Od susedov vedľa zasa počuť zvonček od brány tak silno, že spočiatku som sa skoro strhol, že ide niekto nečakaný ku mne. No a minule zasa ktosi u nich pustil voľajakú pop music na plné pecky. Výber mi ani tak nevadil, len po čase začalo CD-čko preskakovať a operátor nebol chvíľu v dosahu – až som začal uvažovať, či im neísť zazvoniť, že majú nejakého škriatka v čítačke. A to som si doteraz myslel, že intenzitu zvukov v našom žilinskom paneláku sotva niečo prekoná. Tak tu majú obyvatelia k sebe ešte bližšie...
A propos zvonček: zvoniaceho nielen počuť, ale aj vidieť! Takže dámy, posledné úpravy makeup-u nenechávať na výťah, ale už na ulici, inak možno neotvorím!
Tak čo, navnadil som vás na návštevu? Pouvažujte...
