Slavín. Je to symbol dobytého územia v Bratislave. Stojí na kopci s výhľadom na hrad. Síce prístup k nemu nie je najlepší, nemala som s ním však až taký veľký problém. Aj z neho je cítiť, že sa jedná o pietne miesto. Všade vládne akési mĺkvo. Akoby príroda naozaj vedela. Počasie mi prialo, takže som si mohla dnešné chvíle v kľude precítiť. Terén je tam hrboľatý, nerovný- asi ako na všetkých alebo aspoň drvivej väčšine takýchto miest. Nevadí. Aj s tým sa musím popasovať. Aj keď opakovane, neprekáža mi to lebo tým pádom "zabijem 2 muchy jednou ranou." Tou druhou bolo, že si aj zatrénujem. Suma sumárum mi to vyšlo na 3 hodiny. To som sa ale neponáhľala, veď také miesto si to ani nezaslúži. Pomedzi jednotlivé uličky som si všímala aj starodávnu architektúru, pre mňa niečo netypické. Pri schádzaní je to vždy náročnejšie, to je aj vedecky dokázané. Lenže čo by som neurobila pre dokonalý zážitok ? Keď už, tak nech. A nech je poriadny. Jasná obloha mi dovolila urobiť aj zopár fotiek, takzvanú menšiu dokumentáciu. Mám pocit, že si vezmem do rúk nejakú knihu o histórii. Patrilo by sa o ňom asi vedieť viac.
Helena Michlíková
