a ja som si pozrela Popolušku- ako inak, taká klasika k štedrovečernej večeri. Pri jej sledovaní som sa v pár chvíľach, pri zopár záberoch priam zarazila, zdali sa mi povedomé. Cítila som, že som ich predsa už musela niekde vidieť. Skutočnosť je však nevyspytateľná a nebol to ani Hohenschwangau ani Hochschwanstein.Vo vnútri vyzerajú pomerne podobne. V tej chvíli mi takáto predstava ale bola po vôli, už len vžiť sa do kože princeznej.V rozprávke to bolo síce len naoko, mne sa táto predstava celkom pozdáva. Aká škoda, že nemôžem žiť v rozprávke. Pri pomyslení na Popoluškine trápenie som si to ale razom rozmyslela.
Čo tam po tom. V myšlienkach som sa ihneď ocitla späť v čase- nestáva sa mi to. Začala som si vybavovať moje osobné zážitky, ktoré som mohla vďaka zájazdu do Bavorska spred dvoch týždňov zažiť. Istá paralela by tu ale bola. Aj vtedy aj dnes bola zima, chladno. Ešte predvčerom vŕzgal sneh pod nohami. Čarovná atmosféra, nádherná predstava.
Treba ale žiť v realite, neskrývať sa za prázdne reči.
Rozprávky zvyknú končiť slovami : " Zazvonil zvoniec a rozprávke je koniec."
My sa však musíme prebrať a neustúpiť v boji za spravodlivosť.
Majme to, prosím, na pamäti !
Helena Michlíková
