Jednoducho to tak je, či už to priniesol život ako taký, či je v tom niečo viac, naozaj si na to ani sama neviem odpovedať. Plynulo som sa k tomuto, nazvem to rozhodnutím, dopracovala. A tak som si povedala, že predsa nemôžem nechať “ rozrobenú prácu”, v mojom prípade hneď dva druhy: hru na klavíri ani maľovanie len tak bez povšimnutia ležať kdesi v trinástej komnate pod X zámkami ľadom. Nejaké plátna som mala ( ešte z dôb keď som pravidelne navštevovala kurzy v Živých Ateliéroch), takisto temperky alebo akryl. Stihla som zatiaľ len dva obrázky, čo znamená pomalší rozbeh ale hovorím si : “ Nevadí .” Postupom času to hádam príde. Je však celkom možné, ba až pravdepodobné, že som zase raz uprednostnila hru na klavíri. Bola som priam nadšená , keď som zistila, že : napríklad Beethovenovu Elišku a Vodu, čo ma drží nad vodou od Joža Ráža, sa mi podarilo zahrať hneď na prvýkrát a bez nôt. Veď prečo nie? K obom mám osobný ( aj osobitý ) vzťah.
Dnes sa už do ničoho z vyššie spomenutého ale púšťať nebudem. Zajtra ma čaká kurz španielčiny a potrebujem mať čistú a oddýchnutú hlavu.
Helena Michlíková
