som sa zamyslela,čo s dnešným dňom. Lepšie povedané : doobedňajškom, z dôvodu, že o poobednú náplň sa mi už pár rokov stará jazyková škola.Tentokrát mi nepriazeň počasia nahrala do karát. Nemusela som za každú cenu úpenlivo uvažovať, čo by som asi tak... Mám síce rozčítaných zopár kníh, predsa len ma to napokon zatiahlo k štúdiu. Razom som vzala do rúk zošit a pekne stranu za stranou som obracala jednotlivé listy. Samozrejme, že to nebolo len také hala-bala otáčanie, mozgové závity mi šlapali na plné obrátky, nechcem sa predsa nechať zahanbiť. Vo chvíli keď som nadobudla pocit, že stačí, som si všimla, že sa blíži obed. Vtáčiky spievali, dážď však neustával. Sem-tam som mala dojem, že práve naopak, ešte silnel. Ja som mala ale program, čiže už som ho neriešila. Ani v meste nebola situácia lepšia.Neostalo mi iné, len si ísť sadnúť na lavičku v škole a aby toho nadnes nebolo málo, znova som si učivo aspoň letmo pozrela. Počas hodiny som na chvílu na dážď aj zabudla. Opäť som sa španielčine venovala naplno. Po príchode domov som sa teda zviezla unavene ale zato spokojne na gauč . Ten pocit je nezameniteľný.
Helena Michlíková
