svete nechať vyplávať z mojej hlavy. Síce som sa pri tom trochu unavila, výsledkom však je, že ostal tam, kde mal a môžem sa s ním práve teraz vyhrať. Zjednodušene povedané a napísané : tak ako má všetko dve strany aj na toto sa tak môžeme pozrieť, chápať ho. Z tej prvej- a pre mňa príjemnejšej, vyplýva, že sa vďaka zrkadlu dokážeme skrášliť, upraviť. Teraz ale prichádza na rad tá druhá a tou je, čo všetko nám také zrkadlo dokáže spôsobiť, aké emócie v nás vyvolať. Ako už niekoľkokrát v mojom prípade, tak aj dnes. Prechádzam popri ňom, ani sa doň nechem pozrieť, viem preda dobre ako vyzerám, no ale čo sa stane ? Oči mi tam aj tak zablúdia. Lenže v tej istej sekunde ma hegne, neskutočne som sa zľakla. Neviem prečo, nemám predsa dôvod ľakať sa a už vonkoncom nie seba samej. Poznám sa predsa dokonale. Alebo som si tak myslela, nádejala som sa. Ten letmý pohľad doň ma vyviedol z omylu a po celý zvyšok dňa som premýšĺala, kde sa stala chyba, čo som urobila zle alebo čo sa deje. Veď si nie som ničoho vedomá. Myslela som si, že to prejde, ako však píšem tieto riadky, premietol sa mi pred očami a znova vo mne vyvolal ten nepríjemný pocit. Neviem teda.
Ako si tak teraz všímam, bol by to celkom dobrý námet na knihu. Uź mám aj ďalšie vety, skúsim ešte počkať, či sa budú hromadiť a keby náhodou áno, bolo by sa treba zamyslieť, čo s nimi. Nechcela by som byť tuctová, čiže mi je jasné, že keby som naozaj chcela, musela by som vymyslieť niečo originálne, niečo, čím by som sa odlíšila od ostatných. To je mojím zámerom.
Nechám tomu zatiaľ voľný priebeh.
Ráno múdrejšie večera.
Helena Michlíková
