A to dokonca priamo v parlamente. V čom tkvie problém ? Uplynul už predsa veľmi dlhý čas na riešenie, ak nie dokonca vyriešenie ich každodenného stretávania sa s realitou, s nepochopením. Je mi to samej nepríjemné. Hanbím sa. Opakujem a budem to opakovať dokým sa to nevyrieši, čiže ako so smútkom v duši konštatujem, nikdy. Nechápem ako je to v dnešnej dobe ešte možné. Idem po ulici a ľudia si začnú šepkať, poza chrbát sa mi vysmievať. Nebodaj majú tú drzosť a povedia mi to tvárou v tvár. Len taký - nazvime to príklad. Pre mnohých, žiaľ, holá realita. A preto sa pýtam :" Ako majú byť v pohode?" Minule, naposledy, čiže nie tak dávno, som sa prezentovala, že sa na tento stav nemienim naďalej pozerať. Neakceptujem ho. Tak rada by som fungovala s pocitom, že je každému dobre. Dnes už nenachádzam viac slov.
Hádam len : "Zobuďme sa !"
Helena Michlíková
