len tak, z plezíru, aj umelo vytvorené hranice. Nie je normálne, aby sa len tak, z plezíru, niekto rozhodol vziať životy bezbraným ľuďom. Bol večer ako každý iný, no predsa sa v sekunde pre týchto stal osudným. To nehovorím o x y ďalších, ktorí týmto činom prišli aj o posledné ilúzie čo sa týka života v našej spoločnosti. Skúsme sa , avšak na to je už dávno neskoro, vžiť do ich situácie. Alebo sa na ňu pozrime z druhej strany. Čo by nasledovalo, ak by sa to stalo nám. Predstavme si, že by sme sa dennodenne museli biť o naše miesto pod Slnkom, dožadovať sa našich práv a slobôd atď. ... Je toho oveľa viac, za všetko podľa mňa stačí vymenovať toto. Táto vopred poriadne premyslená vražda nami bude lomcovať ešte veľa veľa rokov. NIečo neslýchané. Nemám síce o našej spoločnosti vysokú mienku, udalosti predvčerajška ju však deklasovali. Vyoutovala sa. Vraj sme si všetci rovní. Áno ? Že som si nevšimla. Zodpovední sa ako vždy len mlčky prizerajú. A ex offo vydajú akési zaväzné vyhlásenia, ktoré sú už-zrejme vieme, na čo dobré. K čomu poslúžia ? Tu už nepostačia slová. Činy treba ! Lenže nedočkali sme sa ich doteraz, nepredpokladám, že sa tak niekedy stane. Z tohto pohľadu sme na tom neskutočne zle. Je mi z toho smutno.
Helena Michlíková
