sme si to, naši statí rodičia a rodičia ani nemali ako ináč vysvetliť. A keď aj mali, nebolo im umožnené sa danou problematikou, situáciou v krajine, zaoberať a už vôbec nie ju akýmkoľvek spôsobom rozoberať. Hrozili za to sankcie toho najvyššieho kalibru. No a ak si chceli zachrániť holú kožu, museli sa prispôsobiť. Kto tak neurobil, mal smolu. Pri čo i len najmenšom náznaku rebélie boli tvrdo trestaní. Mali síce "možnosť " odísť, opustiť túto totalitu... ale...
Ale čo ďalej: Mali riskovať, že ich chytia za najbližším rohom a so sankciami vrátia nazad ? Niektorí tú guráž mali. Moji rodičia ale nie, nedalo im nechať tu ich rodičov, čiže moje babičky a dedov. Možno by nám bolo sveta žiť, mali by sme bezproblémový život za veľkou mlákou a pod. ... Ale ...
A to ale by tam v pozadí stále niekde vyskakovalo, nemohli by pokojne spávať. A možno, že by to dopadlo celkom inak, to nemôžem predsa s istotou dnes vedieť. Nechápem len jedno, prečo sa o tom tak málo medzi mladými hovorí, prečo nie sú upovedomení o čo skutočne išlo, kto za koho kopal. Aj dnes večer- len pár reportáží v hlavných správach. Jeden jediný deň v roku, na výročie sa o invázii spomenie niekoľko faktov, odvysielajú sa archívne zábery. Koniec.
Neviem presné štatistiky, od toho sú tú iní, zodpovednejší a fundovanejší ale tým 15 000 ľudí, ktorým sa to podarilo, žilo v zahraničí buď so zmenenou identitou alebo s už vyššie spomenutým pocitom viny.
Ako ani po iné roky tak aj dnes mi to nedalo a bola som v meste aspoň takýmto symbolickým gestom vyjadriť úctu obetiam.
Helena Michlíková
