Keď sme tam prišli, práve prebiehalo tanečné divadlo. Mladý umelec sa činil. Bol úžasne pohotový. Predvádzal nám nejaké kroky, tie sme mali následne po ňom zopakovať. Zapojili sa všetci, aspoň teda tí, ktorých som mala možnosť vidieť, kam až môj zrak dovidel. Na pódiu sa neskôr objavila ďalšia skupina, tentokrát hudobná, tá mala v repertoári okrem iných aj moju srdcovku. Už-už sme boli na odchode ale ako som započula prvé tóny, v okamžiku som sa vrátila na rovnejšiu plochu a začala som si ju spievať spolu s nimi. Mám pocit, že ju zaspievali lepšie ako originál.
Len si práve neviem spomenúť na jej názov. Škoda, mohla som ju tým,ktorí na Bešaveli neboli, aspoň takýmto spôsobom priblížiť.
Nechýbali stánky s rôznymi výrobkami, či už z dreva alebo keramiky.
Ešte sa vrátim na začiatok. Keď sme prichádzali, nebolo dole vidieť stopy po akcii. Napadlo mi, pochopiteľne, že sa koná zrejme hore na hrade. No pekne, pomyslela som si, keď som si predstavila ako z neho budeme schádzať. Hore ešte ako-tak, ide sa mi tak lepšie. No ale pri predstave, že budem musieť ísť aj dole, som si uvedomila, že to pre moje nohy nebude nič príjemné. Stálo to ale za to. Ani raz som si na bolesť nespomenula. Taká plná som bola dojmov. No tak dobre, raz áno.
Dokonca som si kúpila aj CD, kde okrem iných hrá aj Martin Valihora. Ešte tam som si zaumienila, že si ho hneď po príchode domov pustím. Ako píšem tieto riadky, už mi robí podmaz. O to lepšie sa mi dnes písalo.
Helena Michlíková
