Najskôr ako som tak nad tým uvažovala, mi napadlo, že naň musím ísť stoj čo stoj. Následne mi preblesklo hlavou, že sa blíži začiatok školského roka a z toho dôvodu budú určite preplnené cesty. Aj keď je to do Trnavy po diaľnici, no dobre. Následne som tieto moje zlé myšlienky zavrhla a vybrali sme sa tam s otcom. Po opustení Bratislavy sme hneď skonštatovali, že to bude na spiatočnej ceste náročné. Mali sme možnosť sledovať, aký bol protismer prehustený. Našťastie sa ale konal futbal. A na ten sme sa spoliehali.Ľudia prídu v davoch naň a cestovať sa bude celkom plynule.
Keď začali prvé tóny, bolo mi jasné, že Boris nesklame. Ostatne ako vždy. Bude to úžasný zážitok, navyše umocnený miestom konania. Bol situovaný do kaštieľa, čiže si živo dokážete predstaviť tú akustiku. Niekoľkokrát som sa pristihla, že som až privrela oči a vychutnávala hudbu ako takú. Sprievod robil Rhami Shaafi, Ind. Bolo cítiť, že spolu nehrajú po prvý raz.
Nenachádzam ani slová, akými by som ho čo najvernejšie opísala. Tak len spomeniem, že by to boli slová chvály. Po poslednej plánovanej skladbe sme si vytlieskali ešte prídavok. Pri ňom som už skoro ani nedýchala. Nedalo mi a bola som si kúpiť aj CD. Pri písaní tohto príspevku si ho práve púšťam. Má, povedala by som, až meditačné účinky.
Helena Michlíková
