Niekedy si ich doma ešte aj dnes, spomienkovo, zaspievame. Veď to boli, sú hity. Treba si ich z času na čas pripomenúť. Až na tú dobu, s ktorou sa museli aj umelci popasovať. Je ale súčasťou našich dejín, nevyzmizíkujeme ju. Ale na ňu ani nikdy nezabudneme. Teda naši rodičia. Veď si ju zažili na vlastnej koži. Strach, čo bude, strach z neznámeho. Obavy o svoj život.
Na druhej strane si to musíme zobrať z pohľadu, že sa slobodné vysielanie dalo chytať len cez rádio, museli ste si ho naladiť. Aj to neznelo zreteľne. Ak ste chceli nejakých pár informácií vôbec zachytiť, museli ste mať uši nalepené na rozhlasovom prijímači.
No ale nazad k Lýre. Piesne som, ako som už spomenula, poznala a tak som si ich dnes večer pospevovala s interpretmi. Len tak na pol úst, aby som sa prípadne mohla preladiť, ak by mi náhodou nejaký tón nevvyšiel. Stalo sa to, veru, párkrát. Len - na moju obhajobu- by som chcela k tomuto dodať, že som po dnešku dosť unavená a aj som už mala takpovediac sucho v hrdle. Niet divu, že mi nejaké tóny nevyšli.
Ale aspoň som si zaspomínala. Aj na dobu o ktorej sme sa vastne len zlomkovo učili. Z čoho síce nemám radosť, ale bola taká. Aj my, naša generácia si prešla rozdielnymi názormi, spormi, nie však v takom silnom prejave, prevedení., smerujúcom k zlomu. ktorý musel zákonite prísť. A stal sa ním rok 1968.
Helena Michlíková
