dúhové rozlíšenie by sme mohli pokojne prirovnať k maliarskej palete. Koľko sme sa len s nimi ako deti vybláznili. Behali sme po lúke, nedávali sme poriadne pozor kam doskočíme, išlo nám hlavne o ten zážitok. Keď bol v obchodoch ich nedostatok, stáli sme v rade niekedy aj viac než hodinu, kým ich znova dodajú. Bez problémov by som si také šantenie dokázala predstaviť ešte aj dnes. Aspoň by sme sa pri hre odreagovali a zabudli by sme na chvíľu na starosti a každodenný zhon.
Za iných okolností sme ich vyfukovali smerom k nebu a následne sme pozorovali v akej výške prasknú. Aj takto sme sa zabávali ako deti my, naša generácia. Nie ako dnes. Deti trávia dni zavreté doma pri počítačoch,, čerstvý vzduch alebo prechádzka im už skoro nič nehovorí. Potom sa môžeme čudovať, prečo bývajú tak často choré.
No ale aby som veľmi neodbočila od témy. Takže bublifuky : Mali sme ich možnosť kúpiť si na kolotočoch, ktoré k nám chodievali síce pravidelne ale zriedka. O to bola naša radosť pri nasledovných hodoch viditeľnejšia na našich tvárach.
Kde sú tie časy ?
Helena Michlíková
