Prebiehalo to presne podľa scenára na aký si spomínam.Na môj vkus tam bolo prehnane veľa oblečenia. Keďže som naň išla za iným účelom, mala som jasnú predstavu, nenechala som sa vyviesť z rovnováhy. Pekne som si riešila len moju vec, moju záležitosť. No a to by som nebola ja, keby som znova nepočúvala môj vnútorný hlas. Odrazu ma niečo - ako som tak prechádzala pomedzi lavice- zastavilo. Upútal ma pult s platňami. Len tak zbežne som si ho prešla a hneď som sa aj mladého muža pýtala na Beethovena. Vybral mi hneď tri platne. Ešte predtým ako mi dal jednu z nich vypočuť, naznačil mi, že tam zrejme môj obľúbený klavír nebude až tak dobre počuť. Vyznal sa, vedel, o čom hovorí. Orchester ho úplne prehlušil. Asi mu to nedalo, možno ma nechcel len tak odbyť, zamyslel sa a po ani nie minútke mi navrhol Johanna Nepomuka Hummela. Aj toho mi dal do slúchatiek, no po prvých tónoch som si ich dala dole, že viac nepotrebujem. Klavír je tam evidentný, budem si ho môcť v pohode vychutnať. Už mám aj predstavu kedy si ho pustím. Pri dnešnom maľovaní. Bude to príjemná kulisa. Možno mi to aj pôjde lepšie. Takzvane od ruky . Ešte neviem, čo to bude ale hudobný doprovod by už bol. Tak si počkám, kým ma kopne múza a vrhnem sa na to.
Helena Michlíková
