prechádzku, veď vždy môže a podľa môjho názoru aj bude horšie.Zo začiatku bolo ešte celkom dobre, no s pribúdajúcou tmou sa začalo postupne všetko meniť. Či už mám na mysli poveternostné podmienky alebo viditeľnosť. Keďže som ale ešte nemala splnený denný limit, bolo treba vydržať a dokončiť ho. Je to vo mne, mám takú zásadu, som tak jednoducho založená, resp. by sa dalo povedať, nastavená. Čiže som zašla ešte o niečo ďalej a plán bol, že sa pozvoľným krokom aj vrátim. Moje plány mi však prekazil silný vietor, ktorý sa ani neviem odkiaľ vzal. Limit-nelimit, povedala som si, zdravie a bezpečie sú mi predsa prednejšie a vybrala som sa už priamo domov. Ako som kráčala po lúke blízko nás, zrazu som začula škrekot divých husí. V prvej chvíli som sa v tom pološere nevedela poriadne zorientovať odkiaľ ho počujem, kde asi sú, no po chvíli som ich uvidela. Práve vo chvíli, keď sa začali zoraďovať do pre nich typického V-čka. Chvíľu som ich ešte sledovala a keď sa mi stratili z dohľadu, pridala som do kroku aby som sa dostala čím skôr domov. Chlad totiž urobil svoje a nebolo mi práve najteplejšie. Musela som si hneď uvariť horúci čaj. Našťastie je to pre mňa už dlhodobo spoľahlivá kúra, jedno z najlepších riešení.
S divými husami mám ešte jednu spomienku, na Hviezdoslavovom Kubíne som totiž recitovala rovnomennú báseň od Milana Rúfusa.
Helena Michlíková
