zložili na deke a rozbehla som sa okamžite do vody. Po určitom čase, keď som uznala, že pre túto chvíľu by už aj stačilo, som šla na deku, že sa osuším. No nikdy som to nedotiahla do absolútneho sucha, ešte som sa poriadne neotriasla a vybrala som sa smerom ku stánku, kde ju predávali. Boli na ňu dlhé rady, asi ju malo rado viacero ľudí. Mňa nevynímajúc. Po plaveckom výkone mi prišla vhod. Aj som načerpala stratenú energiu aj mi chutila. A mohla som ísť znova plávať. Niekedy som sa len tak položila na vodu a nechala som sa unášať vlnami. Inokedy som sa potopila a hľadala som na dne kamienky. Aspoň som vyvinula aj inú činnosť, nemala som daný deň jednotvárny. Tak rada na tie časy dodnes spomínam. Aj na cukrovú vatu-škoda, že ju už nerobia. Možno len o tom nemám vedomosť. Bolo to už dávno. Stále mi to ostalo v mysli. Možno aj pre tú vzdialenosť, ktorú sme kvôli nim museli zakaždým prekonať a ju sme si dali za odmenu. Ale nikdy nám to nebolo zaťažko. Veď voda .
Helena Michlíková
