poponáhľať. To bolo, samozrejme, myslené obrazne. Neprekročili sme rýchlosť, to nie. Po zaparkovaní som ale aj tak usúdila, že ak chcem mať slušne zachytené dnešné popoludnie, mali by sme predsa len trochu pridať do kroku. Čiže sme obe zabrali, nemerala som našu rýchlosť, podstatné pre mňa bolo, že sa mi podarilo nafotiť úkazy za mnou želaného jasu. Na moje milé prekvapenie, sme tam stretli pomerne veľa rodičov s deťmi. Či už úplne malými, v kočíkoch alebo aj tie väčšie. Bláznili sa- ako deti. Rodičia museli niektoré z nich napomenúť. No ale to k detstvu patrí. Odtiaľ potiaľ, aj toto má však svoje hranice. Až mi ostalo z nevoľno. Prišlo mi ale, že to tam možno nechali ako "spomienku", nech nasledujúce generácie vedia čo a ako. Neviem, to som si len tak domyslela. Možno je to celkom inak a na odstránenie tabule sa, jednoducho, ako na veľa iných vecí, zabudlo. Veď je toľko "podstatnejších vecí"- postaviť ďalší mrakodrap. Viem, ľudia nemajú kde bývať, je to potrebné ale aby sme sa pomaly nemali bez zakopnutia o nejaký možnosť prejsť, to je už cez.
Po chvíľach sme si robili krátke zastávky, a to len z dôvodu môjho fotenia. Napriek chladu a vetru, ktorý k Devínu už akosi automaticky patrí, bola to moja mama bola ochotná so mnou zabsolvovať, za čo som jej vďačná.
Aj ešte aj za krásne chvíle s ňou a za prírodnú scenériu.
Helena Michlíková
