oddýchnuť, sústrediť sa na niečo pre nás veľmi podstatné alebo aj pri joge. Určite to nevyrušuje len mňa. Považujem sa za snílka, to lae neznamená, že chodím s hlavou v oblakoch a nikoho a nič nevnímam. Stane sa mi, že občas na niečo zabudnem, ozve sa hluk v podobe dupotania a ocitnem sa v tej chvíli nazad v realite. Ihneď sa mi v hlave vyjasní, príde mi na um, čo som to vlastne chcela urobiť alebo kam som mala ísť. No ale aby som k tomu porebovala takýto stimul ? Prečo ? Dá sa to aj jednoduchšou cestou. Len by som na ňu potrebovala najskôr prísť. A tak mi zatiaľ neostáva nič iné, len v kľude vyčkať na pokyn odniekiaľ, aby ma navigoval, čo ďalej. Skúšala som aj isté druhy cvičení, učila som sa básničky, mentorovala som si ich stále dookola, ale ako vidím,stále mám medzery. Tým by som mohla dať čím skôr adié a mala by som pokoj.
Na dostihovej dráhe mi dupot koní absolútne neprekáža, naopak, tam patrí. Ale za iných okolností a v iných prípadoch je nevhodný.
Ešte beriem, keď si malé dieťa niečo vypýta pomocou dupotu. Veď ešte nevie rozprávať.
Jeho prirodzeným prostredím by teda mala byť príroda. Nuž ale čo už.
Inam by som už nezachádzala.
Helena Michlíková
