ho mohla aj vyhrať. Dali sme si olympijského, čiže priamoúmerne s prehrou sa znižoval počet kariet. Boli sme už asi pri 20. ťahu a stále sme mali každý veľa kariet. Buď nám jednoducho neprichádzali také aké sme potrebovali alebo neviem. Pomaly ma to aj prestávalo baviť. No ale hrala som s 8- ročným kamošom... mojím veľkým bráškom ,nedaroval mi ani hru. Netvrdím ani, že by som ustúpila ja. A tak sme sedeli okolo stola a vyhadzovali sme karty pred nás . Keď sme to už stiahli na počet 2 hráčov, mali sme v pláne tzv. rýchlu smrť- len aby sme to už nejakým spôsobom konečne dohrali.
Nedarilo sa nám to. Už som miešala karty všelijakým možným spôsobom, hovorím si, nech sa konečne zoradia ako nám treba a stále nič. Začali sme sa na tom už aj baviť. Čiže teraz neviem, či sme boli viac zaujatí hrou ako takou alebo sme túžobne čakali, kedy nastane koniec. Stále nič. A napokon predsa len. Nie som si ale istá, či sme to náhodou aj umelo neprivolali. Aj tak sme sa ale o druhé miesto podelili práve my dvaja s Adriankom.
Ďakujem za FairPlay.
Helena Michlíková
