No - po to mlieko chodili skôr naši otcovia. Vstávali kvôli tomu skoro ráno, len aby sme ho my deti, mali každý deň na raňajky . Veď je to základ pre správny vývin . Nechápem ako mohli vstávať každučké ráno tak zavčasu, veď to bola zaberačka. Keď sa vrátili, spravili nám naše mamy raňajky. Zišli sme sa za jedným stolom a bolo nám fajn. Po výdatných raňajkách sme sa zvyčajne vybrali na túry, ktoré nikdy neboli kratšie ako 30 km. Síce niekedy aj áno, lebo mladší z bratov bol ešte veľmi malý a takú diaľku by nezvládol. Zažili sme si tam aj veľa humorných situácií. Napríklad keď nás naši otcovia chceli vystrašiť, No z nejakých dôvodov sa im to nepodarilo, lebo sme ich už na začiatku prekukli. A bolo po strašení. Keď sme sa raz vybrali na čučoriedky, nazbierali sme ich toľko, že sa naše mamy mali čo obracať. Toľko koláčov som asi pokope nikdy nevidela. Keď sme ich jedli v surovom stave, boli sme celí ufúľaní. No a teraz k tomu nadpisu. Vždy, keď začne takto v kuse a dlhodobejšie pršať, automaticky mi nabehnú spomienky, lebo nám vtedy pršalo celý týždeň. Rodičom už pomaly aj dochádzali nápady, čo s nami. Boli sme ako všetky ostatné deti v tom veku. Čiže neposedné. No a čo teraz ? Von sa ísť nedalo, dnu by sme sa unudili. Zvládli to ale dobre, keďže pri každom našom stretnutí aj teraz po rokoch spomíname na Frankovú s úsmevom.
Helena Michlíková
