Teda trať, lepšie povedané. Dokonca ma to nadchlo natoľko, že som si ju okamžite išla aj odfotiť. Zrejme Vám to príde detinské, no keďže sa tvárim, že mám istý cit pre umenie, zamerala som sa na kvalitu záberu. Uhol mi ju len ozvláštnil. Pre lepši záber som musela nahnúť fotoaparát do istého uhla, čiže konečný výsledok pôsobí inak ako za normálnych okolností. Bol to svojíím spôsobom aj zámer, taký menší experiment, chcela som sa v niečom líšiť od ostatných. Chcela som, aby záber pôsobil dynamicky, čo sa mi nakoniec aj podarilo.
Vlastne si ani neviem predstaviť, že by som bola v tej druhej izbe. Ticho ma doslova a do písmena ubíja. Jej pravidelný zvuk ma tentokrát vôbec nerušil. Možno to bolo aj únavou spôsobenou cestou, možno niečím iným. To presne neviem vysvetliť. Jednoducho to tak bolo.
V jednej chvíli som sa pristihla, že som začala električky počítať. Bolo to jednoduché, veď keď sa stále ozývali, nemala som čo riešiť. Dalo by sa povedať, že ma aj uspávali. Žiadne rádio, pesničky. Na 2 dni som ich vymenila za električky. A vôbec zo mňa neubudlo. Nič také svetoborné sa nestalo..
Život ide ďalej.
Helena Michlíková
