sa pomaly schádzať, nevidela som žiadnu spolužiačku. Vždy, keď niekto zaklopal, som s nádejou otočila hlavu, že snáď teraz. Dúfala som, že ma v tom nenechajú samu. No nestalo sa tak. Nakoniec sme ostali 9. Aj s profesorom. No a teraz čo. Hrdinsky som sa tvárila, úchytkom som sa obzerala stále okolo seba. Robili sme cvičenia, aj odposluch- v podstate ako vždy. Mám rada takéto interaktívne hodiny. Predsa len mi ale prišla niečím iná. NIč v zlom, vo svojej podstate mi to vyhovovalo. Nechcem zo seba robiť niekoho, kým nie som, znova však musím zopakovať, že to nebola taká klasika.
Mám vo všeobecnosti rada interaktívne hodiny a práve takéto máme. Nič lepšie ma nemohlo stretnúť, nemohla som sa lepšie rozhodnúť, lepšie si vybrať kurz.
Ostáva mi už len stále sa snažiť a poctivo pripravovať, nechcem predsa na konci školského roka zlyhať.
Prekladové vety nemôžu byť až tak neprekonateľnou prekážkou. Že, pán profesor ?
Helena Michlíková
