Boli zvedavé ako aj my- v ich veku, čo sa bude nachádzať v ďalšom a potom zase v ďalšom. Keď sa stalo, že sa v nich jednému náhodou "zopakovala " tá istá hračka, v pohode si ju mohol- mohla s kamarátmi vymeniť. A takto sme nazbierali aj pomerne slušné množstvo figúrok , ktoré sme si poukladali do poličky a hrali sme sa s nimi. Nič viac nám ku šťastiu nechýbalo. Nie ako dnešné deti. Na výber je nedozierna paleta hračiek všetkých možných druhov a typov, že si niekedy ani nevedia vybrať- je toho príliš. Nedávno som si jedno aj ja kúpilla. Či to už bolo spomienkovo alebo ako neviem. No mala som v ňom autíčko. Ako som sa mu len potešila. Ihneď som sa vrátila do detských čias, aspoň takto, na chvíľu a zabudla som na dennodenné náhlenie sa niekam za niečím. A za čím vlastne ? Nehovoria vari múdri ľudia, že minulosť si nás raz aj tak dobehne ? Tak na čo potom to náhlenie.? Jasné, občas sa treba poponáhľať na autobus, či "električku, ktorá nám na pozdrav nám zazvoní" , lenže život o tomto nie je. A tak som zase skončila v obchode a kúpila si ďalšie kinderko, pekne som si sadla k jeho odbaľovaniu a aspoň som týmto spôsobom spomalila. Áno, viem, že zajtra nás čaká zasa nový- ďalší deň, kedy bude zrejme všetko inak a aj z tohoto dôvodu som si ten dnešný pokúsila vychutnať naplno a v pohode.
Helena Michlíková
