najkrutejším spôsobom. Vraždou.
Na Hlavnom námestí v Bratislave sa zišlo veľmi veľa ľudí. Ako som si mala možnosť po čase všimnúť, zaplnilo sa do posledného miesta.Ľudia si doslova dýchali do tvárí. Boli sme tam telo na telo. Nikomu z nás to ale neprišlo nijak zvláštne, nezvyčajné. Nepripustili sme si tentokrát žiadne nebezpečenstvo...
To, čo sa udialo, nemá v histórii obdobu. Niečo strašné.
Všetkým spevákom a speváčkam - účinkujúcim- patrí jedno veľké ĎAKUJEM. Asi môžem smelo a bez ďalších obáv napísať, ĎAKUJEME. Nemôžem ich tu vymenovať všetkých, tak aspoň niektorýh: Michael Kocáb, David Koller, Longital, Para, Jozef Lupták a jeho kvarteto. Celým koncertom sa tiahla ponurá atmosféra. Taká, akú som zažila v ... vlastne si na takú ani nespomínam. Mala som pôvodne na mysli spomenúť: Taká, akú som zažila v 89´. Tá však bola za iných, i keď svojím hlbším významom nie až tak, okolností.
Naprepriek faktu, že vonku riadne prituhlo, nebolo mi zima. A aj keby, nedalo by mi svedomie z neho odísť pred koncom, pred posledným vystúpením. Tak sa to aj vzhľadom k vzniknutej situácii patrilo.
Nenapísala som to pekne- tak si to Martina a Ján prinajmenšom zaslúžili. Nič im však ich mladé životy nevráti. Zamyslieť - čo zamyslieť, s okamžitou platnosťou by mali, ak už nie je aj tak neskoro, konať orgány. No a to neskoro, samozrejme, je. Tomuto ohavnému činu sa dalo predísť. Stačilo si všímať náznaky. A nebolo ich málo. Respektíve sa stačilo zamyslieť nad všetkým, čo sa tu momentálne, vlastne už dosť dlho, deje. Kde to žijeme. Prečo sme sa museli "zobudiť " znova až po takejto udalosti ? Je nám naozaj ľahostajné ako sa to u nás vyvíja? Akým smerom ? Kam to vlastne takýmto smerom chceme dotiahnuť ? A dá sa to vôbec ?
Zbytočná otázka.
R.I.P. Martinka a Janko
Odpočívajte v pokoji.
Navždy ostanete v našich srdciach.
Na toto sa tak skoro nezabudne. - Nesmie sa . Nesmieme. Bude nám to stále dookola pripomínať ten stav, s ktorým ak niečo neurobíme, budeme stratení.
Teraz alebo nikdy!
Helena Michlíková
