povedané- kam až to fauna dopracovala. Len pre porovnanie. My- ľudia- máme túto vlastnosť vrodenú. Nemusíme vyvíjať žiadne extra úsilie, aby sme sa s inými dohovorili. Dokázali sa navzájom porozprávať, zveriť so svojimi myšlienkami, pocitmi. Nie je tomu tak ale pri zvieratách. To dobre vieme už zo školy. Zo školských lavíc, ktoré sme tak krvopotne dreli. V tom období sme ešte ani len netušili, že by sa mohli veci niekedy zmeniť, že by došlo k progresu. No a aha. Kosatka sa už tomuto priblížila. Ba dokonca splnila, čo sa od nej očakávalo. Aký hlas počuje, taký sa snaží zopakovať, napodobiť. Aj ho zopakuje. Zreprodukuje.
Mohli by sme sa nad týmto úkazom zamyslieť, zobrať si z nich príklad, poňať ich za akýsi náš vzor. Vyvíjajú sa. Na rozdiel od nás ľudí. Kdesi sme sa zasekli, v nejakom bode. Kto vie, prečo. Keď sa vie ďalej vyvíjať príroda, čo v tom bráni ľudstvu? Nemám teraz na mysli reč, tú už od detstva ovládame, používame. Mám na mysli nejaký posun v našej mentalite.
Aj stroje sa vyvíjajú. Na trhu sú stále nové technológie.
Či sa chceme naozaj dopracovať do štádia, že nás budú ovládať stroje? Nebude to už len čistá fantasmagória... Nebude sa tento stav nachádzať len vo filmoch, tzv. sci-fi....
Určite je v nás potenciál. Sila posunúť sa o krok vpred.
Helena Michlíková
