ako voľne pospájané nitky. Mala som aj vzorovú knihu, ktorú som začala používať a len čo som sa to naučila slušne, odložila som ju bokom a začala som si tvoriť podľa mojej vlastnej fantázie. Podľa toho potom aj výsledné obrázky vyzerali. Neboli síce škaredé, častokrát sa v nich ale nezainteresovaný človek poriadne nevyznal, nevedel, čo sa na nich nachádza a často prichádzalo aj k humorným situáciám. To som sa ale bola schopná aj uraziť, veď ako je možné aby z toho nevyčítal, čo som tým mienila.
No a práve dnes, po rokoch, som sa do vyšívania pustila s novou energiou a nádejou, že mi to snáď ešte pôjde. Zaala som malým kusom panamy, chcela som sa najskôr presvedčiť, či sa mám pustiť aj do iných veľkostí. To bude síce na dlhšie, výsledný efekt by mal stáť za to. Prvým víťazstvom bolo, že som sa nepichla pri navliekaní nite do ihly. Mala som z toho celkom veĺkú obavu, ktorá ale hneď opadla a už som sa mohla sústrediť len na kladenie ihly do kríža. Dôležitý je ale aj vzhľad rubu, opačnej strany, niť by nemala byť zauzlená a ani nijak inak požmolkovaná. Kazilo by to celkový dojem z finálneho výrobku. Ak to tak môžem nazvať. Ako som už spomenula, zatiaľ som len pri menších kusoch, časom sa snáď prepracujem aj napríklad k takým obrusom. Pri všetkej skromnosti.
Helena Michlíková
