mi obraz podarí. Ako to už býva dobrým zvykom, pred začiatkom nám naša pani lektorka vysvetlila všetko. Ako na ňu nabrať farbu, aký uhol pri nanášaní použiť- ten ale nechala na nás- Ako komu najlepšie vyhovovalo, kto sa v akej polohe, postoji, lepšie cítil. Kurz bol naplánovaný na 3 hodiny. Bol to dobre rozvrhnutý čas, touto technikou sa musíte akosi bviac zaoberať, venovať jej pozornosť. Síce nie je žiaden problém nejaký zlý ťah ľahko premaľovať, v prípade, že sa Vám nejaký nepodarí alebo sa pri odstúpení od obrazu prestane pozdávať. Vždy sa k nemu môžete zas a znova vrátť.
Mali sme na výber. K dispozícii sme dostali, odhadom, 15 predlôh.
Ani na sekundu som nezaváhala, ako som pristúpila k stolu, v tej chvíli mi padol zrak na jeden so skalami. Nebo, samozrejme, nechýbalo. Aj tento fakt ma na obraze hneď zaujal.
Už sa len pustiť do práce. Farby som si vybrala ako som ich odhadla podľa predlohy. Lektorka ma pochválila. Následne som si plátno rozdelila na 3 časti. Vždy týmto začínam. Mať akúsi pomyselnú predstavu priestoru. Ostávalo už len, no, obrazne povedané už len, namaľovať skaly a nebo. Keďže som mala všetko pripravené, schytila som sa a šla som na vec. Na prvý pohľad sa mi náčrt pozdával, aj na druhý, po poodstúpení. Niečo ma na ňom ale preds len vyrušovalo. Nemohla som prísť na to, čo. Išla som sa poradiť. Lektorka mi navrhla, čo by tam dala ona. No je to vraj len taká rada.
Farebne som od samého začiatku cítila, že to zvýrazním. Prišlo mi to akési mdlé. Mala som predstavu, že sa do skál opiera žiarivé Slnko a tak som ju aj takto preniesla na plátno. Teraz už bolo potrebné len doladiť detaily. Upraviť do výslednej podoby. Pri priestorových obrazoch sa maľuje smerom od najbližšej veci, v mojom prípade od najbližšej skaly. Najskôr teda najsýtejšie, najplnšie farby, postiupne, objektom, nachádzajúcim sa ďalej, som na farbe uberala, riedila som ich s bielou, čím som dosiahla slabší odtieň. Postupne som sa prepracovala k oblohe Tá už bola pre mňa v podstate hračkou.
Mám znova zážitok.
Helena Michlíková
