Začala som mať zvlášty pocit. Keď aj druhá krasokorčuliarka spadla, začala som im posielať energiu a silu aspoň takto, na diaľku. Asi to nepomohlo, spadli takmer všetky. Neviem, či bol dnes nejak ľad zakliaty alebo čo sa dialo. V jednom prípade bol problém v dlhom nájazde na skok, v inom v nesprávnom našliapnutí. Každej ďalšej som už potom priala len jediné: aby nespadla. Nebol to príjemný pohľad. Zabolelo ma to tiež, ako keby som na ich mieste bola ja. Už som si priala len, aby nespadli. Ďalším problémom boli dlhé nájazdy do jednotlivých skokov. Potom sa už nedá tak dobre odraziť. Jednak nemáte dostatok priestoru a ani čas. Bála som sa za ne, že narazia. To by teda nebolo nič pekné. A keď si navyše predstavím tú bolesť, no ďakujem pekne.
Písala som minule v nejakom príspevku : Na čo je dobrý taký rozbor zápasu?
Práve som niečo podobné urobila aj ja sama. Čiže to zase až také nanič nebude.
Vychádzam z faktu, že som sa rozhodla urobiť ho taktiež. Aj keď nie som odborník. . Niečo ma k nemu muselo viesť. Nejaký stimul.
Helena Michlíková
