bolo si spomedzi nich vybrať toho najkrajšieho. Podobali sa ako vajce vajcu. Ani vlastná mať by ich nerozoznala. A možno aj áno. Tak som si nakoniec kúpila toho, ktorého som zobrala do rúk ako prvého. Také šibalské oči...
Vrátilo ma to na niekoľko momentov do detstva. Dobre si spomínam ako sme sa s nimi hrali. Ako sme si vymýšľali všakovaké príbehy, predháňali sme sa v tom, kto vymyslí ten najlepší, najkrajší.
Samozrejme, že boli všetky pekné. Každý jeden bol jedinečný. Popustili sme uzdu našej fantázii a už sme nechali myšlenky len tak voľne plynúť.
A viete, že sa za to absolútne nehanbím ? Nemala som problém si ho vložiť do nákupného košíka. Pekne som kráčala k pokladni so vztýčenou hlavou. Nezaujímalo ma, či ma niekto sleduje. Či sa mi niekto poza chrbát vysmieva. Či si len tak, pre seba, povie: " Nie je hentá pre toto už pristará ?"
Vôbec nie. Je príjemné, ak sa nám k detstvu viažu spomienky. A ak sú navyše ešte aj príjemné, o to nás to viac teší. Máme z toho krajšie pocity.
Návrat do detsta mi prišiel v predvianočnom období celkom v poriadku. Veď sa počas jeho trvania budú aj tak vysielať len samé rozprávky. Keď na ne nebudem mať chuť, vezmem si do rúk moje Monchhichi a spravím si peknú chvíľu. Aj pri písaní týchto riadkov ho mám pred sebou. Nápad zaodieť ho do mikulášskeho prestrojenia bol dobrý ťah. Takýto im schvaľujem.
Helena Michlíková
