znova ma pritiahla jeho svetelnosť. V pár momentoch mi prišlo až nebezpečné, rátala som už s tým, že aj zmoknem, lenže čím bližšie som sa blížila k domovu, obloha sa vyjasnila a po tmavých búrkových mrakoch neostalo ani stopy. Ako keby nkdy neboli. Ako keby som ich pred pár desiatkami minút nepozorovala na vlastné oči. Celkom som tomu ani sama nerozumela, nemohla som uveriť, že mi počasie tak praje a teda, že vystúpim suchou nohou. Že dnes nakoniec predsa len nezmoknem. Bola som s týmto faktom ale už dá sa povedať, uzrozumená- o to som sa tomu viac potešila. Naozaj som včera netúžila zmoknúť. To bolo asi to posledné, čo by mi chýbalo, po čom by moje srdce prahlo.
Okrem toho by to v pomerne podstatnej miere znegovalo dobrý pocit z prednášky. A o to som vôbec nestála. Za žiadnych okolností.
Mám radosť, že mi situácia priala a mohla som si tento moment aj zaznamenať, zachytiť,
i keď len mobilom. Nebo neprejdem len tak, bez povšimnutia. Akosi mi to nedá. Ako máte možnosť vidieť, aj za pochodu si na naň vyhradím čas.
Helena Michlíková
