sa to jeden-dva- ani viac-krát, deje sa to zakaždým, keď sa zjaví na oblohe. Keď na ňu upriamim svoj zrak. Niečo na ňom bude. Isté tajomno, čím je a zrejme ešte niekoľko, myslím si, prinajmenšom desaťročí, bude opradený.
Môj dnešný pohľad naň sa však vymykal tým predchádzajúcim. Prišiel mi iný, zvláštnejší než doposiaľ. Neviem tento stav presne definovať, pokúsim sa teda aspoň o personifikáciu. Námesačný Mesiac.
Takto nejako na mňa ešte stále vplýva. Netusím, čo mám od neho dnes v noci očakávať. Dúfam len, že bude ku mne zhovievavý a nechá ma vyspať sa. Jeho žiara dostatočne presvitá aj cez žalúzie, čiže si tým nie som úplne istá.
Mojou ďalšou myšlienkou je, akým smerom ma dnes navedie k maľovaniu, či kresleniu. Zatiaľ som sa nechala viesť predlohami, neskôr svojimi vlastnými pocitmi, ktoré som na výkres, respektíve plátno znázornila. Vyskúšam to dnes bez hudobného podmazu. Mám pocit, že mi Mesiac všetko zastreší. Pojme sa svoje. Bude mi absolútne stačiť.
S pridanou hodnotou jeho dnešného postavenia. Navyše som si istá, že je ňom ukryté nemalé tajomstvo. Skrýva ho pred nami už odpradávna, hoci sa ho veľký počet ľudí snažil objasniť. Zatiaľ však neúspešne.
Bez podložených dôkazov. Dôkazov, ktoré by stáli ako kameň na kameni.
Nemala by som si jeho ohromný vplyv natoľko pripúšťať. To ale nie je celkom v mojich silách. Nedokážem ho vytesniť.
Helena Michlíková
