V jednom momente som zacítila potrebu ísť von. Nevysvetlím to, samozrejme, nedá sa to. Nie je zlé ale niekedy na ne dať.
Jednoducho ma niečo oslovilo a mne to nedalo a vybrala som sa do ulíc. Zatiaľ som sa len tak prechádzala a stále som vyčkávala. Nič. Tak som pokračovala, až kým mi nedošlo, čo ma tak veľmi ťahalo von. Na jednom mieste som z ničoho nič zastala, nevysvetlím Vám dôvod. Ani žiaden náznak. Len som zastala a teraz som už aj rozhliadla, či sa náhodou nebude niečo diať. Či sa niečo nechystá. Jednoducho som mala taký pocit. Nechcelo sa mi veriť, nemohla som si pripustiť, že by sa tak udialo samo o sebe. A ozaj. Práve v tej chvli, keď som zastala, začalo zapadať Slnko. Obloha bola ešte presvetlená jeho lúčmi, aj keď o 17:30 sa už o dennom svetle hovoriť nedá. Keď som sa obzrela na oapčnú stranu, dali sa tam už nepatrne rozoznať hviezdy. Ako som a neskôr dočítala v novinách, dve z nich mali byť planéty. No a toto mohol byť práve dôvod môjho zastanvenia, urobenia si neplánovanej prestávky. Po návrate som sa chcela na ne ešte raz pozrieť, ale už som ich na oblohe nenašla. Možno som mala byť trpezlivejšia.
Helena Michlíková
