vo veľa situáciách. Je mi to nápomocné. Aspoň si to namýšľam, pripisujem tejto mojej vlastnosti takýto význam. Akýsi hlbší význam. Význam podstatný pre moju existenciu v globále.
Aj z tohto môjho prejavu sa dá jasne vyčítať aký som človek. Častokrát si ani neuvedomujem, či so mnou moje okolie stíha držať krok, niť. No ale nemôžem za to, som už raz taká. Tak sa to nejak vyvinulo.
Následne sa ocitám v situáciách, keď ani pri písaní nesíham sama sebe. Myšlienok plná hlava. A ruka ? Čo robí ona? Prečo zaostáva? Nikdy som nepísala pomaly.
Jediné možné vysvetlenie na to je, že - ako som už vyššie spomenula- v mysli som popredu. V takomto momente si spomeniem len na približný obsah toho, čo som mala pôvodne v pláne, v hlave, napísať. Čo to chcelo byť.
Myšlienok mám plnú hlavu. Podaktoré sa snažím preniesť na plátno, iné do klavírnej podoby...
Vzniká mi z toho jeden celok, jeden svet, dej. Splýva to v jedno.
Keďže mám ale na mysli toho tak veľa, je jasné, že sa nedá na všetko si v tej danej chvíli spomenúť. Tak sa o to pokúšam na ďalší deň. Keď to ani vtedy nevyjde, skúsim obdeň a keď ani vtedy, nechám to tak, už sa tým viac nezaoberám. Zbytočne by som sa zaťažovala, namáhala si hlavu. A o to predsa nestojím.
Čiže aj teraz: Mala by som toho na srdci ešte veľa, radšej však skončím, aby som si to prípadnými nesúladnými slovami ešte náhodou nepokazila. To je totiž to najľahšie.
Helena Michlíková
