jemné, že sa Vám pri nedbanlivejšom pohľade môže zazdať, že ste sa ocitli naozaj niekde na mori. Aké musí byť úžasné sa takou lúkou preháňať, vyblázniť sa do sýtosti. Človek si aj vyčistí hlavu aj ponaťahuje svaly.
Ako malé deti sme ich otrhávali a vypočítavali sme si, či ma má alebo nemá rád. To teda bolo. No mohlo nám vtedy- ako deťom- vôbec napadnúť, že by sa kvety nemali trhať ? Veď pre nás išlo o niečo podstatnejšie. Mysleli sme si to. Lepší prípad nastal, ak nám hneď na prvýkrát vyšlo, že nás má rád. Následne sme už ďalšie sedmokrásky netrhali, nebol dôvod, mali sme vo veci jasno a to nám ako odpoveď stačilo. Škoda len, že sme to museli zisťovať takouto pre prírodu nešetrnou metódou.
Ale ako sa hovorí, človek sa učí na vlastných chybách, aj my sme z nich poučili . Bolo aj načase. Aby nám na lúkach ešte vôbec nejaké kvety ostali.
Helena Michlíková
